Na pumpe platia dvaja chlapci so snowboardmi, premýšľam, či neovládajú perzštinu, vyberám z chladničky pivo a spomeniem si na film Utópia : najviac ľudí žije v Číne. Je o pumpe. To preto. Povaľujú sa tu noviny a Slovník balkánskych spisovateľov, mama šepká, ponožky na radiátore sú suché, na stole postávajú čučoriedkové koláče. Žehlím si tričko a prečítam si pár viet z románu City.
Môj stôl je červený, tak som ho namaľovala. Jem piškótky a pozerám sa na obrázky v knihe Ester Šimerová Martinčeková. Uspokojuje ma vôňa Paríža a Seiny a Saint Tropez a našej ulice a Liptova a moderny a opony v našom Dome kultúry, ktorú navrhla, tlačím tiesňou na bubon, jej obrazy, jej farby, jej neopakovateľnosť. Susedka.
Vidím na jej dom. Teraz má novú omietku, terasu, aj strechu. Býva v ňom niekto iný. Ester je mŕtva, jej muž° je mŕtvy, nesedí tak žensky vo svojom kresle pod oknom, jej muž nechodí so sukou Gorou na prechádzky a v ich dvore nie je zaparkovaná Lada. Presne tak to bolo. A keď sme sa hrali na ulici a maľovali kriedou chodníky, jej muž prišiel k nám a pozeral sa. Vždy niečo povedal, vždy, keď nás videl, ako sa hráme a raz na Vianoce nám Ester poslala vianočné gule na stromček a my sme sa tešili a ich dom sa nám páčil, jeho úprava, zanedbanosť, tajomstvo; páčilo sa nám to, aj autá novinárov a autá Slovenskej televízie.
„Pre umelca je ťažké hovorit o umení. Môže iba tvoriť. A musí to robiť zodpovedne, lebo svojím umením vydáva svedectvo o tom, čo je pre neho pravda a krása."
V dome je ticho, len mierne pohádaní Moskovčania hrmocú nad mojou hlavou. Vyťahujú žalúzie a skúmajú ponuky regiónu Liptov. Ignorujem to. Ich ruštinu. Ich svetlé oči a šuchotanie značkového športového oblečenia. Pozerám sa priamo, na strohé jablone v záhrade oproti nášmu domu. Myslím na istotu kvetov v júni, na vázy a keramické ozdoby. A svoje topánky. A chvenie v sukni, keď v lete prší alebo len bude pršať.
Vtedy bolo suché leto, bola som tretiačka na strednej škole a vždy som si do slovníčka musela vypísať precvičené výkony, bolo to otravné, písali sme, že ranná toaleta, odber kapilárnej krvi, celkový kúpeľ, bandáž dolných končatín, podávanie liekov per os, príprava infúznych roztokov a iné veci a vtedy priviezli maliarku a sestričky ju volali pani Ester a keď som ju umývala a česala jej vlasy, pýtala som sa jej, či si ma pamätá, či vie, kto som a ona ma poznala, tešila sa a usmievala a hovorila veľmi kultivovane a nie solventne, bola veľmi jemná a ospalá a do jej izby svietilo slnko, interné oddelenie, svietilo slnko a ja som vtedy premýšľala, ako by to namaľovala, ako by namaľovala atmosféru, steny a chlad fonendoskopu na pokožke, keď som jej merala tlak.
„Kým je človek mladý, je fanatikom toho, v čo verí a je presvedčený o tom, že má absolútnu platnosť, povedala by som - výlučnú. To je veľmi správne, lebo mladý človek má v niečo veriť a má to považovať za výlučné, ak sa má vyvinúť čistým spôsobom. Nemôže chytať z každej strany voľačo a tak zliepať svoje názory. Musí sa držať jedného presvedčenia."
Spieva Beth Orton a Krpec sa vrátil z kostola. Na zuboch mám sklovinu a pôst ma slabo núti skúmať môj život, jeho pivnice a slad. Vietor bičuje drsné chrbty hôr, na asfalte vidno škatuľku z tenkých slipových vložiek. Fakty. Zámerne zamilované do mäkkosti. Tma je blízko, blízko sú skvosty tohto kraja.
„Na Liptove som sa nemohla zmieriť so stromami, ktoré nemajú koruny. Chybovali mi farby, chybovali mi zmeny v ročných obdobiach. Až po rokoch maľovania týchto stromov som prišla na to, že ich čaro je na kmeňoch. Majú farebnosť indických alebo mugalských miniatúr."
Krpatá sa zobudila a v nohaviciach z pyžamy hrá na priečnej flaute. Špúli ústa a organizuje si noty. Precvičuje skladby na svoj koncert v galérii. Absolventka. Hej. Hej. Je to prenikavé, má obuté moje ponožky. Nedeľa je hebká. Obrazy Ester sú vlhké, fascinujú ma.
„Raz som maľovala v prírode. Samozrejme, nebol to úplne realistický obraz, čo som vytvorila. Išla okolo mňa žena z blízkej dediny, zastavila sa, obdivovala moju prácu. Opýtala som sa jej, či sa jej to páči. Či jej neprekáža, že sa to na skutočnosť celkom neponáša. Bez rozpakov odvetila: Veď je to obraz!"
„ - E. Šimerová Martinčeková
° - fotograf Martin Martinček
