Keby ste všetci vedeli, aké je neopísateľné nájsť peňaženku. Vravím vám – nebiari. Isto niečo tušíte a s úsmevom si šepletíte – veď áno, mladá, my vieme....-
Ale keby ste vedeli, aké je to neopísateľné nájsť ju dnes, nájsť ju a mať radosť....Jeden z vás mi pri hľadaní a spomínaní pomohol. Osobne šiel za Mladým a predniesol moju prosbu (jemu česť). Ďakujem.
Nebola som statočná rímska vojačka, nebola som vyrovnaná a úplne priama a bola som pokrytec. Sypem si popol na hlavu?
Moja rieka a môj potok – nie sme poddanosť (snažíme sa nepoddať tomu, kto podáva ruku špinavú), poddala som sa ráno ale (utekajúc darovať krv) živému nefiktívnemu Váhu, ktorý sa divo dral (nestratil letný raftový – člnkový - plťový pôvab) popod most. Poddala som sa, lebo ma celý opantal – ako rýchlo tiekol, ako ma príjemnou donucovacou metódou upozorňoval na zasnežené Západné Tatry a nededinské domčeky so zvonkohrami, mačkami na studených verandách a polozmrznutými nescami ( i smeťovými kávami), čo upevňovali denníky z časov, keď sa zdalo, že jar ostáva a nepríde už mráz a nepoškodí krásu muškátov.
Po akte poddania sa tejto big rieke, vymenila som urýchlenosť (hoci veselú a uvoľnenú) za oddanie sa pohľadom na maličkosti veľkosti, ktorú zaznamenali moje dva oká. Cítila som sa ako chrumka (pohodená na chodníku). Lebo som bola ľahko zničiteľná, a kvôli tomu sa snažila, čo najviac zaznamenať, zaplniť a úplne využiť emocionálnu kapacitu.
Po zúženom priestore pri chodníku (asi má tadiaľ odtekať voda v dažďoch ?) sa prechádzala ešte celkom neprebudená mačka hľadajúca nejakú stravu. Zdala sa mi úplne odporná, až mi jej prišlo ľúto. Neviem, komu patrila, no keby bola moja, tak ju mám rada vďaka jej nepeknosti ešte viac.
Po zahliadnutí mačky som sa zamyslela nad smútkom sveta. Nad vojnami. Nad tretím svetom. Nad bolesťou. Nemusela som ísť až do „exotických chudobných diaľok“, stačil mi článok v regionálnom týždenníku o rodine - mame a štyroch deťoch. O nedostatku peňazí. O 15 – ročnom dievčati – veľmi nadanom, ktoré sa cez leto chystá na brigádu, aby si mohli kúpiť žehličku a rýchlovarnú kanvicu. A poznám to dievča. A som hrdá na takéto deti. Sú úžasné.
Podarení nebiari, komu patrí tento svet? My ho spravujeme a asi dosť zle. Zle hospodárime s nadeleným....sme nevšímaví a blbí.
V hĺbke a v samotnej podstate si ale chceme otvoriť mysle a srdcia na prijatie potrebného progresu.
Chcela by som s vami raz „poskakovať z oblaku na oblak“ (a patriť hlavne Tebe, dnes píšem nebiarom, no skrze nich aj Tebe)
pekný večer.
a.
