Vždy, keď som pod spacákom rozlepila oči, cítila som v ústach čokoládu a vravím si – milujem bublinky....
Mala som divné sny, také nejaké hlúpe alebo čo.....
Neviem, prečo ma hocijaká blbosť vyvedie z rovnováhy...nepostavím sa a nezačnem robiť niečo prospešné, len si otočím hlavu na druhý bok, naslepo lapám po pepalovskej hračke a poviem si – milujem bublinky. Viem, aká som. A viem to veľmi dobre....
Vedieť by som chcela okamžite. Všetko, čo so mnou bude. Chcem si naplánovať dom v úplnej diere – tam budem mať psa (možno sa bude volať Frute – vieš prečo), jedno mačiatko a jedného vykastrovaného kocúra. Ešte som zabudla na húsatko – ale to len vtedy, ak mi ten dom postaví pri rieke. Ráno pôjdem na ryby – nechytím isto nič a po rybačke ho už vyhodím z postele. Len tak. Z lásky.
Chcela by som pokračovať v takomto rozprávkovom rozprávaní, ale treba sa mi sústrediť na minulý piatok – vtedy som niekde uložila = stratila = nechala si ukradnúť peňaženku. Teraz chcem svoje zmysly a pozornosť uprieť na ten deň – upieram už od soboty, ale na nič neprichádzam. Som nervózna, tak ako včera, keď som nemohla nájsť špeciálne dvojité nohavičky, som z toho smutná, lebo som v nej nemala peniaze, ale x rôznych potrebných byrokratických záležitostí.
Tak, čo mi poradíš?
Veď ja sa netrápim, no „toto vo mne“ spôsobuje aj dnešný deň ako celok - nepekné obrázky klientov na chirurgickom oddelení, zasnežené hory a 0 °C ráno – rozumom nepochopený tlak na moje city.
Chcela by som teplo. Svetlo. Slnko. Teplý dážď. Teplý vietor. Teplú vodu v jazere.
Počúvaj...
zasiahli ma domčeky na Kuzmányho ulici – chcela som vyhupnúť na ich balkóny a postaviť sa zvnútra za ich okná, dívať sa a najviac – vedieť, aké je to byť tam. A včera popod tie stromy (ako som kráčala) Vojenské sklady sa mi podobali na školu Jo, vieš, tú z Malých žien a slnko, čo na ne svietilo, ako ich hladkalo svojou oneskorenou slabou žiarou – teraz mi ten dojem vynahrádza horkosť zo straty peňaženky....a je mi výborne (vlastne neviem...)
Až ho vyhodím z lásky z postele (vraciam sa o 3 odseky späť), nakrájam biely chlieb – mäkký,
vianočku s jemnosťou duše a uvarím mu čaj, ktorý má rád. Vieš, že budem (mu) láskavou, nežnou a pozornou. Frute bude otravovať a toto (čo píšem) je utópia. Ale s tebou nie. Nikdy nebudem spokojná, kým nebudem s tebou úplne.
A zabudla som ešte na drobnú Mariam, o ktorej sa dozvieme rok po tejto udalosti vyháňania milovanej bytosti z postele. Vtedy, keď mu to budem hovoriť, nebude nič tušiť. Po ukážkovo radostnom rozhovore ma s ochranou objíme a Mariam sa môže tešiť. Naša malá Mari.
Verím ti s peňaženkou. S drobnou Mari (a ďalších jej súrodencoch). S jej otcom. S mojou vierou. S mojím povolaním.
Patrím ti....Jesli tylko chcesz...
