Cítiť sa na Oddelení anesteziologickej a intenzívnej medicíny ako v Švédsku

V pondelok som sa s ujom a s Petrou rozprávala o včelínoch a včelách, o jeho vnukoch a vnučkách, ktorí sa venujú krasokorčuľovaniu, o višňových stromoch, o jahodách a slivkách. Dusný vzduch prúdil oknami OAIM (Oddelenie anesteziologickej a intenzívnej medicíny), slnko nás spekalo a ja som sa s Petrou cítila na takomto oddelení divne. Tak divne, ako je divná spomienka na navštevovanie 1. až 7.ročníka základnej školy. Myslím tým – vôbec som nerozmýšľala, kam pôjdem na strednú školu. Stredná škola sa mi zdala príliš vzdialená a byť stredoškoláčkou sa mi zdalo byť príliš dospelé a arkticky ďaleké, preto som si bola istá, že kým „ten čas rozhodovania“ nastane, skončí sa svet (ako som tomu v mysli hovorila).   Ujo odišiel. Preložili ho. Bola som ho pozrieť na chirurgii a neviem, ako to povedať – mám rada starých ľudí. Keď na mňa mrkol spoza okuliarov a pritom odložil svoju vzácnu tlač, získala som pocit ozajstnej múzy. Alebo som sa stala len vílou Amálkou, aspoň v tých OAIM košeliciach som tak vyzerala. Získala som ešte niečo. Exkluzívne pozvanie na Kuzmányho ulicu 31. A ak prídem v neskorom lete, dostanem krásne plody ovocinárskej odrody od pána inžiniera v dôchodcovskom veku a jeho manželky.  Potom odišiel aj druhý ujo. Nedalo sa mu rozprávať, ale bol fajn. Pomáhali sme mu požiť chlieb s vajcom a všelijako zaujímavo sme komunikovali. Mal oči mladého šarvanca a dobrácke srdce. Nemusel povedať nič, ale dá sa to rozpoznať. Určite poznáte takých ľudí…  Prišla primárka a podala nám ruku. Šibalsky milo sa usmiala. Vrchná sestra s nami srandovala. Sestry sa príjemne a pohodovo vrteli okolo a s ozajstným majstrovstvom zapájali hadičky od výmyslu sveta. Spolupracovali s pomocnicou a ona bola plnohodnotnou súčasťou tímu. Aj šikovný ošetrovateľ Miško. Slnko svietilo a nám padala sánka.  Neviem, či ma chápete, ale odrazu sa ocitnúť a zacítiť sa ako vo Švédsku nie je obvyklé. V Švédsku preto, lebo to tam tak vraj je. Ak sa na škole zvolá schôdza, nie sú pozvaní len „prominenti“, ale i upratovačky, záhradníci, údržbári a kuchárky. A bavia sa všetci o všetkom. Každého si vážia za to, čo robí. U nás to tak veru nie je. Pohŕdame smetiarmi a ľuďmi, pre ktorých je Pigi čaj komfort. Ak má Zuzka nohavice z čínskeho obchodu a Elenka má tričko Zara v kombinácii so sukničkou Gap, Elenka ohrnie nos nad Zuzkou. Hej, nie všetci sme takí. Ale toto sú okaté veci. V maličkostiach posudzujeme všetci….   Nechcem si ráno vytláčať z pomaranča čerstvú šťavu a byť ako Američanka. Nechcem v kostýme v metre čítať noviny ako Škótka. Nechcem mať Audi a plné kontá a ubytovať sa na Liptove za 120 Sk.- ako Poľka. Ani sa nechcem cítiť švédsky. Chcela by som si vždy vážiť prácu a každého jedného človeka a vôbec ho neposudzovať. Chcela by som žiť takto a byť pravá Slovenka. Snáď sa mi to niekedy podarí….a budem brigádovať u klampiarov.