Vnímame čierne zástavy a sviečky s plachým plamienkom na mestských úradoch. Máme záujem o ich prácu a teraz, práve teraz zakúšame momentálnu sympatiu. Vyvolávajú v nás rešpekt a akosi prirodzene si ich ceníme.
Spomíname si na omšu v pondelok. Na gotický kostol, čiapky a baranice ľudí v hnedo-sivo-čiernych kombináciách, vreckovky a tú chvíľu, keď sa čítali ich mená. Všetkých. Slzy pribrali. Zastali. Ostali tam dole a ja som premýšľala. Modlila sa. Túlila sa ku krížu a tí všetci ho možno vtedy držali za ruku. Bol pri nich. Neboli sami.
Čas sú hodiny. Plynú. Nemôžeme vedieť kedy a ako odídeme. To ma niekedy znepokojuje. Plnosťou hodín je človek. Ja a človek. My a ľudia. 42 ich odišlo a my sme neboli pripravení. Ich rodiny neboli pripravené. Ani ja by som nebola, no možno je v ich smrti odkaz, ktorý máme rozlúštiť.
Zajtra sa bude lúčiť. Zbohom, moja armáda..
Moja armáda
Máme chuť kričať, na vás, z hĺbky našej podsaty a mať pritom zatvorené oči. Kričať bez hnevu. Asi vrúcne. Ráno listujeme novinami, je to takmer ako v afektovaných amerických filmoch, len tváre bojovníkov sú skutočné. Možno vzdialené. Ešte blízke. Príliš zakvačené do každého pohybu tela a duše tých, ktorí sú s nimi prepojení. Zblížení. Situácie v nás vyvolávajú emócie. Nikto ich nevie pomenovať, úplne charakterizovať. Vo mne ich vytlačené tváre v načuchrených novinách vyvolávajú nemý výkrik. Prekvapenie. Povzdych duše, ktorá tú bolesť ani nemôže pochopiť, lebo s ňou nie je bytostne stotožnená. Prepojená určitým vzťahom. Pripomína mi naliehavé prosenie Zuzany Navarovej v skladbe A Deus. Uslzenú tvár Natalie Portmann v Closer. Zanedbaný kostol s mŕtvym vtákom na dlážke v ČR.
