S telom pachtiacim po pochutine som prechádzala cez priechod pre chodcov – pred zmrzlinárňou. Bol 23. máj 2005, žabky na nohách dievčat a dvojlitrové sýtené minerálky v rukách zamestnancov SAD názorne ukončili tú jar, počas ktorej si Anna Vlčková cestou do školy chladničkuje nohy prízemným mrazom a o dvadsať metrov ďalej – pred Sociálnou poisťovňou si poľúbi nos vôňou sena.
Takejto jari dali zbohom aj bezdomovci, ktorí veselo opustili príbytky studených období a začali si organizovať svoje originálne seansy v zelených parkoch, pred potravinami a na lavičkách v centre mesta.
Na druhej stane cesty bol obchod. Predavačka v zástere usilovne ťukala do pokladne kódy potravín, na ktorých nefungoval čiarkový kód a popritom rozoberala svoj dlhý kamarátsky vzťah s mužom, ktorý rozumne usporiadaval nové papierové regály Milka a kládol do nich čokolády.
Rýchlo som nahádzala do košíka potraviny nevyhnutne potrebné k príprave obedu a postavila som sa na koniec húsenicového radu.
V rádiu hrali skladbu od Texas . Pozrela som sa cez veľké okenné tabule na ulicu. Prvostupňoví školáci s nadmerne veľkými ruksakmi lízali trojité zmrzliny a už nevyzerali tak, ako ich ráno vychystali mamy. Prešedivená pani si zapínala o stojan na bicykle srncovitého psíka. Vodič MHD sedel v autobuse a čítal Nový čas.
Prišla som na rad. Vykladala som na pult 2 kusy Acidka, keď sa za mnou zjavil, doslova zjavil, dvojmetrový muž. Hovoril niekomu:“ No predsa. Zobral som si tie dva dni voľna. Omaľoval som kuchyňu. Obývačku. Aj kúpeľňu.“
Potom som už nepočúvala. Viem len, že by som sa ho nikdy nebála, lebo mal podarené vystupovanie. Uvedomila som si svoju výšku, možno po jeho obličky a zacítila som sa útla.
Zabuchla som dvere. Ulica sa mi zdala prázdna a spečená ako obrázok stopára na opustenej Novomexickej diaľnici. Cez križovatku sa synchronizovane pohybovali traja kamaráti v montérkach. Dodávali ulici westernový ráz. Chcela som, aby prišli ku mne a naraz si vytiahli spod montériek svoje zbrane a začali sa jeden pred druhým predvádzať. Ale na to nebolo vhodné storočie, nebola som taká, ako tie dievčatá zo saloonu a už vôbec nemám dlhánske nohy, na ktorých by vynikli dierkované pančuchy.
Išla som domov. Popri oranžovom dome. Odrazu tam pribehol asi trojročný cigánik v dievčenských krikľavooranžových plavkách. Spýtavo na mňa hľadel. Usmiala som sa. On nič. Chcela som mu kúpiť zmrzlinu, ale neurobila som tak. Teraz ma to trochu mrzí. Spomenula som si na Pala, ako sme minulé Vianoce sedeli v Priorovom bistre a popíjali grapefruitový džús. Prišla tam špinavá asociálka s dievčatkom. Palo mi strčil do ruky dvacku a vraví mi: “Choď jej dať, lebo mňa by obvinili, že som pedofil.“
Už som došla na začiatok našej ulice. Ovanuli ma spomienky, ktoré sa snažím už dva dni zo seba vymazať a nejde mi to. Spôsobujú mi smútok a horkosť. Nostalgia spojená s Palom – nechcem ju.
Tesne pred našim domom to prešlo. Vrátila som sa v mysli pár hodín dozadu, do čakárne pred ambulancie našich skvostných detských lekáriek. Čakala tam aj žena s troma deťmi. Dve deti sedeli v kočíku a jedno behalo. Keď jedno zaplakalo, ona povedala :“Prestaň, lebo dostaneš.“ Chlapček neprestal, tak mu dala facku. Keď ďalšie natiahlo k nej rúčku, ona neprejavila žiadnu materinskú nehu, len položila otázku: „ Čo?“ Keď chodiace dieťa spadlo, ona ho nechala váľať sa po zemi, kým sa samé nepozviechalo.
Doma som myšlienky na deti rozvíjala ďalej. Niekedy chodíme s kamoškami ( a inými fajn ľuďmi) do Špeciálnej ZŠ internátnej. Tu nájdete deti všelijaké – predovšetkým deti pachtiace po láske. Na Vianoce som s nimi kreslila. Pastelkami, ktoré by sme my doma už vyhodili. Deti boli nadšené.
„Teta, pozri, toto je pre teba!“
„Teta, ja ťa ľúbim!“
„Teta, vy máte doma záhradu? A veľa hračiek? A máte psa?“
„Teta, nakresli mi mamičku.“
Aj sme tancovali. Krátkovlasé hlbokomoodroké dievčatko ma chytilo za ruku. „Ty si moja princezná, máš krásne vlasy.“
Je zvláštne smutné kresliť túliacim sa deťom na papier cudzie mamičky, vidieť plaché dieťa, ktoré nemá pol ucha, rozprávať sa s chlapcom, čo má čudne znetvorené oko.
Je nedetské, keď na Vianoce vedia o svojich darčekoch.
Možno je mi teraz smutno predovšetkým kvôli Palovi. Ale som rada, že som si dnes opäť pripomenula (aj vďaka nemu) nemilované deti.
Nemôžem zachrániť celý svet, ale niečo urobiť môžem. Budem sa ďalej usilovať hľadať to, čo môžem urobiť ja sama.
A už nepotrebujem, aby pri mne zastali montérkoví kovboji. Nepotrebujem dlhé nohy. Ani dierkované pančuchy. A zajtra kúpim cigánikovi zmrzlinu.
V rádiu hrajú Texas .
