Teraz si čítam o Varšave, aj o Napoleonovi, o obchode, kde predávajú parížske rukavice, hodvábne stuhy, mydlo, čítam si z tej knihy a chce sa mi spať, vyjdem von, kúpim si v second hande kabelku Louis Vuitton za 80 korún a doma sestrám vravím, že som frajerka. A potom jeme a nákup, chlieb a mlieko a jablká, v obchode majú v zľave zelené rastliny a uteráky, zatvorená zmenáreň a stávková kancelária, chýba mi a vraví mi do telefónu divoké vety, mám chuť na potlesk, na aplauz, buchot v srdci a premýšľam nad zmenami, že ako sa život strieda, stále inak, že tmavé svitanie nahradí to s lastovičkami, že teraz je málo veľa, že málo je vlastne najviac.
Tieto mesiace svorky osláv. Jedna už bola, veľa kvetov a vína, knihy, čistenie mrkvy a vytláčanie šťavy z pomarančov, čokoládové koláče s mandľou v škatuliach, čo niekto priniesol, zvonia telefóny a pýtajú sa, čím oca potešia, čo, čo a my dávame rady, vymieňame kvetom vodu, obliekam si pančuchy a sukňu a po chvíli si ľahnem do svojej postele a všetko to prespím, snívajú sa mi ich hlasy a vidím silónky a šedivé vlasy alebo dotyky rúk, počúvam splachovanie záchoda a tlmený chichot, alebo výbuchy, alebo ich životy.
Vtedy bázeň
a poloha v posteli ako embryo. Aby sa vrátil a svedomito sa vo mne potĺkal. Aby sme si takí starí a šediví raz rozprávali, že keď tie naše deti už vtedy spali, tak ma pretiahol par excellence. Že som potom nemohla spať a potme som si olúpila pomaranč, že som mala lepkavé ruky a jedno z tých detí s marhuľou na pyžame sa zobudilo. Že telo chradne a mizne a prichádza nepredstaviteľnosť, že človek niekedy nevie, čo s tým.
A spánok, svornosť s perinami, potknem sa o stoličkku a nespadnem, tichá Tori Amos niekde ďaleko, jej prsty a jej klavír, to, to ma dnes uspáva.
Dnes pekné spanie pre všetkých.
