Napriek dlhšiemu vylihovaniu vo vani ma rozbolela hlava, nestačí ležať vo vode, vodu treba piť. Áno, zanedbala som starostlivosť o svoje telo, viac sa mi chcelo čítať a pozerať si staré albumy s fotkami. Malá mama pasie husi, biela farba ich peria osvetľuje 60. roky, osvetľuje Pražskú jar a aprílové zasnežené svahy v Západných Tatrách. Na svahu blízko kosodreviny kľučí môj otec, škúli do slnka, otec je dieťa, aj jeho pes je dieťa, dve okaté šteňatá, dve vysokohorské zvieratká. V máji v roku 1983 po daždivých dňoch rozkvitla pod maminým oknom čerešňa, vyšlo slnko, fasáda domu opeknela a bola svadba, biela Lada s vejúcimi stužkami, Lada bez bábiky sediacej na kapote vyviezla mamu a otca do lesa, k chate, držali sa za ruky, spievali, jedli z porcelánových tanierov slepačiu polievku a muži, tí muži hrali na harmonikách a malí synovia a malé dcéry mojich tiet a ujov obžúvali gumené hračky, naťahovali si pančuchy a špinili si remienkové topánky. Možno hľadali v lese huby, možno sa naháňali, cikali na zelenú papraď, čo tam po svadbe, čo tam po oslavách.
Chce sa mi pozerať Želary, vrátiť sa späť, vraj patrím do lesov, na lúky a do hôr, no bojím sa, mám strach z medveďov, sníva sa mi, že ma prekvapia a ja stratím reč, tvrdnú mi nohy a ruky, som skala a potom medveď utečie, v sne počujem slová otca a brata a zároveň sa chystám na ples, mám na sebe šaty ako Audrey Hepburnová, roztrhnú sa mi korále a ja ich v rukavičkách a v topánkach na opätkoch zbieram, čierno-biele dlaždice, Prázdniny v Ríme, husté umelé riasy, mama žehlí horúcou žehličkou obrus, aby ním mohla prikryť stôl v záhrade, aby zaň mohla posadiť svoje deti a dať im čierne ríbezle s cukrom, aby im potom rozdala vedierka a povedala tak teraz budeme oberať maliny, ste pripravení? a deti povedia sme a tak trávia čas v záhrade až do večera, smejú sa a je im dobre v tom sne, je im dobre začiatkom 90. rokov.
Dnes, keď pršalo, sme šli k susedke starej mamy mám pre vás sukne, pekné sukne, pozrela som si jeleniu trofej a deku na posteli, sukne mám položené na kolenách, sedím v bielom aute, už nie Lada, toto je Volkswagen, toto je január, nový január v roku 2010, prší a v tomto turistickom meste nie sú cudzinci, ľudia odkladajú tabuľky Wolne Pokoje a je tu pokoj a ticho a už len 500m a budem doma, napustím si do vane vodu, ľahnem si, budem sa pozerať ako k stropu stúpa horúca para, prítomnosť bude komunikovať s minulosťou, tie obrazy, to množstvo obrazov.
obrázky 2,3,5,7: tu
