Povedala som, aby sme si predstavovali to, čo je mimo nás, aby sme verili v to, čo nevidíme, v Prítomnosť ako napísal Cz. Milosz. Predstav si, že sú tu všetci svätí a všetci tí mŕtvi, že by sme ich nachvíľu videli ako tu sedia každý na svojom hrobe, sedia tu v bielom a každý z nich sa pozerá niekam inam, ich pohľady upreté na už miznúcich vlkov, ich pohľady upreté za nás. Nikomu by nevadila táto opustenosť, opustenosť miesta, hroby pokryté listami, zarastené hroby, červené, mrazom zošúverné bobule ako ozdoby priestoru, ako klenoty. Nikomu z nás by to nevadilo, dokonca by sme sa cítili dobre, boli by sme veselí.
Tak buďme nachvíľu ohromení ako včera pohľadom dieťaťa, jeho precíznymi hrami s pilníkom na nechty, jeho uchom, jeho hlasom. Buďme ohromení všetkým tým, čo je tu medzi nami, láskou, ktorá je teraz rozhodnutím, buďme ohromení chladom a hoďme svoje metaforické lopty tým, čo na ne čakajú, hoďme ich, nech dostaneme o sebe nelichotivé správy.
Neskôr o dnes povinných spomienkach ma mŕtvych už nehovoríme. Príliš myslíme na živých, ktorí by mohli neprirodzene zomrieť, zomrieť náhle. Jeme popri tom puding s jablkami a hľadáme si svoje domáce miesta, už nie sme vlci, už sme mačky, už nie sme tichí a plachí, zrazu sme výrazne doslovní, výrazne ľudskí. Nikomu to však nevadí. Ani dušiam v nás. Sedíme na parapetných doskách, pozeráme sa do vlastných tvárí v skle a čakáme tak ako každý rok o takomto čase na mráz a zimu, na zamrznutú vodu v miske pre psa a na obyčajné jesenné šmýkanie sa v klopkajúcich topánkach.
