a potom tie zvuky, keď brat kreslí, gumuje, prechádza dlaňou po papieri a zvuky áut a mladí šoféri, dážď, ktorý mení telo a na skle voda, žena blízko výkladu, obchod s mužskou konfekciou, jej sukňa, jej opätky, stojí tam a drží sa za lakte.
Osemnásteho jem jablko s nálepkou, seriál Heroes , tie odťaté duté hlavy a samé tajomstvá, ľudia, čo lietajú a premiestňujú sa v čase, šuchot časopisov, prívesky na pevných amerických prsiach žien, veľké vyplašené oči, pokúša sa znásilniť. A ja to sledujem odhrýzajúc si z jablka, niečo sa praží na panvici, paradajková omáčka, škatule s mliekom, grahamové rožky v košíku, Heroes sa premiestňujú, Nevada, Texas, Los Angeles, piesok a pot na červenom ženskom tielku a zrazu ulice New Yorku, Brooklyn, obrazy, kučery, lesklé pery.
V bankách dnes nečakám, vložím na účet peniaze, podpíšem sa, tá v kostýme pri dverách želá pekný deň, ja jej tiež, zo srdca, teraz by mali ľudia utekať v daždi a držať si nad hlavou noviny alebo igelitové tašky, smiať sa, že je to tak, tie kvapky ako duté plodné bobule, lenže ľudia kráčajú, klopkanie obuvi, ísť a ísť.
Poobede iné mesto a ten môj Hero. Mám v sebe množstvo prázdnych miest, ale môj Hero ich nezaplní. Nijaký muž, nijaký človek. Tak sa tu stretávame dvaja prázdni, rozhovor o plnosti, čo je to plnosť, čo to znamená. K tomu jedlo, červená fazuľa v tom šaláte, tofu, kapustové polievky, károvaný obrus bez škvŕn, poháre zaplnené džúsmi a kofolou, sme tam práve vtedy, keď čítam o Franny Glassovej , že v jednej ruke drží cigaretu a druhou zviera pohár s mliekom. Neje sendvič, nepije martini. A bledne.
V tento deň stojíme tvárou v tvár úražlivej ofenzíve sivého dňa, akoby boli dnes farby prebytočnými, zvyšujú, fľaky snehu na poliach ako fľaky krvi v ambulancii gynekologického oddelenia, keď pacientka vstane a pod ňou fľak, red, red, ako sopeľ, lekárka vyhodí rukavice, sestra vedie pacientku do izby, tým, čo sa chystajú na potrat merajú teplotu a prúžkom vyšetrujú moč, kalendár s temínmi, tikajú hodiny, bubon s vysterilizovanými tampónmi, v chladničke lieky.
18 vpichov na chudom tele, vravia, že narkomanka, alebo diabetička.
18 tulipánov vo váze zo skla, kuchynský stôl, slnko, zvoní telefón.
18 slov pred tým, než ťa pobozkám, kým odídu tí, čo by mohli vidieť túto intimitu.
Špecializujem sa na liečivé prekvapenia pre teba, v tej fialovej taške plechovka piva, správy a reportáže, čaj a jablká, aj vtedy láska, aj vtedy, keď mi kúpiš Denníky V. Woolfovej. A keď je 22.45 a všetci muží sú blízko a iní ďaleko, tak sedím na posteli v tričku a pyžamových nohaviciach s neviditeľným vytržením hlboko, hlboko a príde spánok a odíde, tma, hlasy a biele kvety.
PS:
"V denníku to mám značené ako 6. máj
a nádherný večer. Bez slova sme sa
vracali do môjho domu. Úprimnú sústrasť;
sedíme dookola ako na kare,
niekto spomenie Kafku. " *
*Leontia Flynn
