WC sa kazí permanentne. Je tu veľa vody. V zahmlenom zrkadle hľadám tvar svojich vlasov, keď si čistím zuby, hnedý uterák, biela zubná kefka, uši bez náušníc, čisté uši, spomienky na svetlohnedý outdoor.
Ráno sa vydarilo, slnko a ľadové chodníky, noha trčiaca z postele, jogurt a bageta, čaj, čaj nech vychladne na balkóne, tak som sedela pri čaji, keď sa z neho parilo a muž kričal na psa, kričal na bielej ploche pod balkónom, plochy sú vlny, vlny sa menia, plochy stúpajú.
SNK , nový vchod, nové oranžové skrinky s kódmi, pípajú, vrátnik, čo sa na mňa usmial a najlepšie je sklo, sklené okná, niekoľko metrov, o pol jednej som tam sedela, Nórky si do skriniek odkladali žlté kabáty, písala som sms a pozerala sa na bielomodré svahy.
Nemám tu fotoaparát. Nemôžem to svetlo odfotiť. Mám tu čižmy, dve čiapky, jednu tmavomodrú tašku, v ktorej vláčim svoj život. Hovorím si, že to stačí.
V modrej taške sú aj lístky do divadla, z včerajšieho Tanga, tak sme tam prišli a čakali, že nám niekto predá lístky, aby sme mohli sedieť a pozerať sa, na bielu farbu, na niečo, čo zanechalo pocit, čo zanechalo provokáciu, že ja tu teraz sedím, že som včera ležala v posteli a rozmýšľala som nad tým, tak to má byť, aby v nás po predstavení niečo zostalo, niečo, čo za to stojí, lebo nie vždy to za to stojí.
Sławomir Mrożek: Tango
Dnes to boli bielo – modré nohavičky, voda, dve knihy, dali mi to do mikroténu, dnes to bolo sprchovanie vo vani, horúci radiátor, telové mlieko, plastové okno, na stoličke budík, farebné preliezky za oknom v cudzom bývaní. To bolo to, čo svietilo, to slnko v meste, bytovky zo začiatku 20. storočia, pamätné tabule, holuby a muž, čo hral na klarinete. Neviem, akú farbu má tento deň, farby sa menia.
Keď príde vietor, po izbe lietajú papiere, latinčina, mäta v hrnčeku, lístok, na lístku fixkou napísané maternica. Dnes mi stačí takáto fragementárnosť, bodky na bielej blúzke, len stopy po niečom, zvyšky niečoho väčšieho.
bonus:
Closer poviedka
