Zaspala som na gauči, čítajúc si z knihy, ktorá má peknú obálku, pekné biele stoličky, záhrada, pocit, že v tej záhrade lietajú včely a muchy a sadajú si na ľudí v klobúčikoch, ktorých my nevidíme, sme od nich vzdialení, len ich pozorujeme a to nám vyhovuje. Teraz vytvárame obrazy, nie príbehy, na to sú iní, my to nedokážeme.
Zobudila som sa, keď T. kosila trávnik pod oknom, okolo nej skákali psy, chceli hrýzť šnúru plnú elektriny, stalo by sa nešťastie, nepríjemná vec, hovorila by o nej celá ulica. Tí, ktorí hrali badminton by odhodili rakety, košík by sa stratil, ostal by niekde zabudnutý ležať. Tí, čo pili pod jabloňou kávu s mliekom by sa prudko postavili, zašpinili by kávou čistý obrus, ľan alebo bavlnu.
Čítala som o začiatkoch, čo sa začne, keď budem mať 70 rokov, budem stáť so zeleninou v taške na stanici vo veľkom, veľmi veľkom meste a tí mladší si pomyslia, že som milá stará žena, že potrebujem pomôcť a poradiť. Čo môže začínať, keď máte 70 rokov a nie ste ani milá, ani iná stará žena, ktorú treba usmerniť, zľutovať sa nad ňou a ukázať smer?
Tak som šla. Pozrieť si staré ženy v meste, pozrieť sa im do tvárí. Vypila som pol litra kofoly s citrónom, pozrela som sa do zrkadla na toalete, moja tvár, ktorá zostarne, čierne šaty s bielymi bodkami, ktoré budú raz nevhodné, malé alebo úzke, veľké alebo široké. Budem inou ženou, kľúčik od toalety s príveskom v tvare srdca bude v mojej ruke vyzerať inak, aj kroky, čosi iné v pohľade, smrť alebo život.
Večer fúkalo, vybrala som sa inšpirovaná mojím obľúbeným "jedného dňa budú všetci robiť umenie" natočiť k rieke malý film, pozerať sa do vody, na kamene, na ryby, ktoré niekedy prídu a niekedy nie. A pozerať sa na vietor na sukni, stáť v teplej vode a robiť umenie.
