Deti prichádzajú s veselosťou, očakávajú niečo iné a nové, nejaké zážitky, sú pripravené tešiť sa z čohokoľvek. Vezmeme ich k rieke, na ihličie rozprestrieme deku, je na nej Rubikova kocka, matrioška, básne Mariny Cvetajevovej a čokoládové perníky v tvare srdiečka. Ležím tam v modro-bielom námorníckom tielku, pozerám sa na jedle, na slnko presvitajúce cez ne, na tvár mi padá ihličie, po ruke mi lezie mravec. Deka je hebká, ležím na nej celkom pokojne a vyrovnane, akoby som v tom lese ležala odjakživa, akoby som bola jeho súčasťou ako muchotrávky alebo ako už kvitnúci vres.
Hľadajú huby a stavajú udice, vyrábajú loďky a hovoria nám, čím sa živia sokoly, líšky a iné zvieratá. Je mi najlepšie, keď ležím na deke, potom sedím v tieni a čítam si, deti robia na mäkkom machu stojky, stojky na rukách a na hlave, kotrmelce dopredu a dozadu. Poviem si, že som súčasťou rozprávky, naprílad Zuzanka a jej pes, alebo som súčasťou rozprávky, ktorá je tu a teraz, čakám na lesné víly, chcem nájsť dom na stračej nôžke, čakám na tajomstvá a strigu, ktorá by sa nado mňa postavila a vystrašila ma. Myslím na fotku dievčaťa, ktoré drží v náručí srnku, niekde tu by mohol byť ak Kafka Tamura so svojím batohom, učiteľka s deťmi, hľadali by huby a potom by jednoducho popadali na zem ako hrušky, stratili by vedomie a ich japonská učiteľka by nevedela, čo s nimi, čo sa to vlastne stalo. Ja by som vedela, mohla by som jej pomôcť, vysvetliť jej to, bola by som súčasťou niečoho, čo sa už stalo, o čom som si prečítala v Kafkovi na pobreží.
V aute vonia pepermint, nemyslím na nič dôležité, na nič, pred nami je cesta, okolo nej lúky a benzínové pumpy, toto je studené ráno s dôslednou jesennou viditeľnosťou, vidíme toho veľa až sa mi zdá, že je to nebezpečné, takéto odhaľovanie jednoducho nie je pre mňa, pretože zvádza, pretože nie je vo mne vždy sila odolať, povedať nie. Prechádzame okolo kempu, farebné stany blízko seba, ponožky a tielka zavesené na šnúre, v hlave mám rušno, útržky z viet, ktoré sme v tomto kempe povedali, horkosť, o ktorej som tvrdila, že nie je, že nie je vo mne, že nemôže byť. Pamätám si biele popraskané kachličky, keď som sa sprchovala v studenej vode, trochu plesne nad hlavou, ihličie, ktoré sa mi nalepilo na nohy, keď som pomedzi stromy kráčala k stanu.
V doline hučí voda a neskôr motorová píla, prudké stúpanie, zapamätám si výhľad vpravo a výhľad vľavo, ružové kvety a vres, chuť horkej čokolády a čudnú francúzštinu opálených mužov na Hrubom vrchu. To, čo nasledovalo, sa nedá veľmi konkretizovať, mne nie, keď mi donesú mapu, ukážem prstom na hrebeň a poviem, že tu, je to tu, ale je to len čiarka na mape, farby na mape, čísla, názvy vrcholov, nič z tej nami prežitej skutočnosti, aj ten muž, čo kráčal predo mnou, muž s batohom Salewa, ten muž a jeho pes Harry, ten predpokladám cítil niečo podobné, práve vtedy, keď sa postavil nad cestu, pozeral sa na vyválané stromy a pes Harry mu oblizoval koleno.
S A. spíme a čítame si v aute, sme uzatvorené do jeho bielej, ležím tam a okolo auta sú ulice, nové domy s novými záhradami, s novými jazierkami, prichádzajú záhardkárske tímy a sadia kvety, prichádzajú interiéroví dizajnéri a hovoria, kde treba položiť vázu a akej farby by mal byť gauč. Pozerám sa na to cez okno auta, v nohaviciach mi je teplo, jem burizóny a pijem vodu, zatvorím oči a potom je už auto inde, my sme inde, prechádzame okolo hotelov v tatranských osadách, okolo osamelých zrubov, okolo ružových kvetov a prázdnych parkovísk, tam treba zastať, sadnúť si na kapotu a vypočuť si večer, mať v sebe hudbu a silné spomienky na film, na august, ktorý je úplne blízko a obtáča sa okolo našich tiel celkom intímne ako popínavá rastlina.
