orgie, orchester, Štyri ročné obdobia, plutvy na tvojom chrbte, keď sa vrátiš, vravím tomu plutvy, to, čo ma roztočí zvnútra a rozosmeje, zobem krásu ako kura zrno, vetrám si nohy a dnes sa stotožňujem s niečím ako je Land Art, Andy Goldsworthy , so zvukom harmoniky v skladbe Still True od Feist,
tak si spolu sedíme, zbierame plodnosť októbra, jeho impresie, studené červené tváre, pozorujeme lamu, tmu, svetlo za žalúziami v kuchynských oknách starých bytoviek, kráčame po listoch,
stále vyslovujem slovo książka, kupujeme maslové pukance a zaspím v divadle počas hry Christa Bojčeva, prejdem sa po uliciach, stánky s drevenými vareškami, náušnice zo skla, kováč s piercingom v teniskách Globe,
::mačka v záhrade
::farby na tele
::holuby a nebo a lístie na lavičke a na streche
::končatiny a ísť a držať sa ,
myšlienky na to v tejto posteli,
poobedie v študovni,
chlapec s čírom, veľa kníh previazaných špagátom, dievča, ktoré sem - tam pobozká, zelená na jej pančuchách a viečkach, hrubý anglický slovník, žuvačka,
moje náručie plné novín a časopisov, zelené Geo, český Host, noviny, Alice Nellis:
„Stačí, ak poviete, že ste zraniteľný a že sú veci, ktoré sa vás dotýkajú."
Stratí sa večer a nemusí mať hranice, tieň mojej ruky na papieri, vety o tom, že nechceme, aby prišiel sneh a my si nebudeme pamätať nijaké drevo, javorové lístie, nijaké čierne plody v našich mysliach,
vety o tom, aká je láska, ako by to možno malo byť, sójové rožky a citrónová minerálka, nové pokusy a nové plavby, spanie pri otvorenom okne,
piatok, piatok a ja skoro nestihnem vlak, z môjho kupé pozorujem hmlu, dvojmetrového sprievodcu, opätujem úsmevy mužovi, čo ponúka kávu, chodí po vozňoch s vozíkom, pozorujem Tatry, žene, čo sedí vedľa mňa zazvoní telefón, hovorí, že ide do Tatier na konferenciu, že gratuluje, že áno, že je šťastná, tomu, kto jej telefonuje sa narodila dcéra, potom ticho sedí a usmieva sa,
rozmýšľam nad Švédskom, ako tam bude, výstražné znamenia v mojej duši: len ma maj rád, to stačí, naozaj rád, doma veľká zima a veľká hmla, mrkvové jedlá, povzdych nad tým, ako sa drobí október, ako sa zo zelenej trávy stáva hnedá, odídem k zubárke, čakám pred jej dverami, naoko trpezliví pacienti, vŕzgajú dvere, mĺkvi ľudia, šuchot môjho časopisu, článok o Audrey Hepburnovej, chlap, čo sedí vedľa mňa mi doň nazerá, možno sa mu páči jej úsmev, jej uši, jej detské belgické črty tváre, chlap ide na záchod a ja počujem ako si umýva ruky a potom si ich suší, ako otvorí okno a určite sa z neho chvíľu pozerá von, na borovice, na záhrady so suchými kvetmi, v kresle mäkko, silné svetlo nad mojou hlavou, Samsung monitor predo mnou, pokyny otvoriť a zatvoriť ústa, pokyn povoliť, syn zubárky v rámiku, cédečka, dostanem aj žltý podbradník, obzerám si šesť asi vŕtačiek vedľa seba, rukavice sestričky a kašičky, čo mieša, jej suverénny výraz tváre akože ja som tu iná šéfka tak bacha, mobil v zástrčke a tiché rádio, prosba zubárky: spravíte mi kávu?
Chcem, aby tam bolo dobre a zrazu je, u zubárky, v jej kresle, kde skoro zaspím, kým telefonuje, je to dobré, pekný mail od Katky, ktorá pôsobí plodne, Ivanine turínske správy, udalosti v mojej hlave, doma mop a mastná panvica, robím to čo mám potichu, dnes takto, aby som lepšie počula, aby som našla, prečítala som si :
„A potom ma vtáčia bytosť objala a povedala: „Pozri sa na slnko. Som jediná bytosť, ktorá neublížila žiadnemu tvorovi."
Ted Hughes
