Myslím na mesto, mám chuť v ňom byť, piť tam kávu s mliekom a hovoriť, prečo odmietam cigarety, hoci mi chutia. Mám chuť baviť sa o Litve, spomínať, ako sa volá hlavné mesto Kirgizska a čakať, kým mi opäť zachutí veľa písať.
Dočítala som knihu (v slovenskom preklade), ktorá mi nič také, čo by som očakávala nepovedala. Možno som subjektívna, možno zbytočne náročná a nerozumiem tomu, o čom to všetko je (?)…Možno nerozumiem takýmto pohnútkam, skúste si to niekto prečítať.
A teraz, tu sa chystá veľká paráda. Niekto odchádza, mama bude (trošku) plakať. To určite viem. A myslím na to, aké sú toto nepríťažlivé obdobia materstva. Mať veľké deti a lúčiť sa s nimi. Mať plný dom a potom ticho. Pekné obrázky a fotky v rámikoch, trebárs aj na americký spôsob; pozerať sa na ne, popritom nalievať strapatému manželovi polievku, sledovať ho ako číta noviny, myslieť – uvažovať – vnímať, nechať ho čítať, lebo on to potrebuje. Málokedy rozmýšľam, aké to je byť „veľkou mamou, mať veľké starosti, mať veľké rozlúčky. Čo ja viem, zazrieť prvé šediny vo svojich vlasoch, byť zainteresovaná do manželových problémov s prostatou…
„To si musíš povedať ako Palo: pán Boh stvoril celý svet a celý svet je mojím domovom..“
Mrznú mi nohy, kým čakám, aby som jej zakývala. Pozerám na hviezdy, na prázdny vlak, ktorý v mrazivej tme svieti a niečo si so sebou zo mňa berie. Sledujem dozvuky „veľkej materskosti“ v sebe. Snáď to nejak zvládnem, vravím si.Prichádza autobus. Má skoro aerodynamický tvar. Tak som sa dočkala kývania. Kývam, kývam. V tom meste ju už čakajú..
Celý deň som sa tešila na jar. Vo vzduchu dnes bola prítomná, hoci teraz máme mínusosem. Nevedela som sa dočkať ciest rozožratých soľou, so štrkom po zime a ranojarnou trávou na okraji. A teraz viem, že nemôžem byť vždy o krok vpredu. Lebo je to zbytočné..
Anne (zo Zeleného domu) radí voľáky spisovateľ, že musí mať vždy premyslený koniec. To je úspech. Ja koniec nikdy nemám, ja si len tak (dobrodružne) píšem, lietam, táram sa, bavkám sa…a navyše nie som spisovateľ. Len taká….primabalerína…
