Kráčali sme mestom domov, hovoriac o čerstvo napadnutom snehu a minulosti, v pekárni sme kúpili dva celozrnné chleby a stará mama sa spýtala predavačky už zamykajúcej predajňu, z ktorej pekárne chlieb vozia a či sa u nich dá objednať aj torta a zákusky. Bol to večer dlhého jedenia uvarenej domácej klobásy a chleba, večer príhod z bytovky starej mamy, lebo tam sa vraj dejú veľké veci, hlavne, keď je človek domovník a vie to, čo tí druhí nevedia. Stará mama v ten večer zaspala neskoro, no aj tak sa zobudila už o štvrtej ráno, šla sa do kuchyne napiť vody a cez okno sa pozerala na bytovku oproti - v koho oknách sa už svieti a hútala, prečo sa tam už svieti. Potom sa vrátila do postele a zobudila sa až po siedmej. S bratom nám v ten deň, keď sme jej prišli okolo tretej vyzdobiť stromček, povedala, že nech bol starý otec akýkoľvek, aj tak jej chýba, že dvom ľuďom je predsa len lepšie ako jednému a že sa, kým žil, nikdy nedívala skoro ráno do rozsvietených okien na bytovke oproti. Nepovedali sme na to nič, stará mama odbehla naliať nám do štamprlíkov ružovočervený likér a keď sme si vypili, vešali sme spolu na stromček snehové vločky, anjelov a farebné žiarovky zo sedemdesiatych rokov.
22. decembra sme s mamou nakupovali v mäsiarstve, v ktorom som bola prvýkrát a kde sa to len tak hemžilo prichádzajúcimi a odchádzajúcimi. Prišla tam aj učiteľka so žiakmi a hovorila im, ktoré mäso sa ako volá, že v tomto mäsiarstve to začína v boxe naľavo kosťami a postupne sa dopracujeme k najkvalitnejšiemu mäsu, k roštenke a sviečkovej. Žiaci si mali potom mäso dôkladne pozrieť, aj salámy a šunku, aj kusy slaniny a mäsiara, ktorý za chrbtami obsluhujúcich dám v bielych čiapkach porcoval voňavý kus prasaťa. Ľudia z mäsiarstva odchádzali s klobásami a bôčikmi, priali si pekné sviatky, zvonček na dverách neustále cinkal a ja som sa na niektorých nakupujúcich zamyslene dívala a rozmýšľala som, kde bývajú, ako vyzerajú ich dni, na koho alebo na čo myslia po večeroch. Potom sme s mamou z mäsiarstva odišli a kráčali sme okolo evanjelického kostola, do ktorého bielych dverí sa na predvianočné Služby Božie hrnuli žiaci a študenti. Pri sochách vážne sa tváriacich slovenských buditeľov patriacich do evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, sme si s mamou museli oddýchnúť a začal sa rozhovor začínajúci sa na a pamätáš si? - jeden z tých, ktorý vo mne vždy prebudí nezdravú nostalgiu za niečím, čo som nikdy nepoznala.
Tesne pred Vianocami som sa z okna vlaku pozerala na miznúce mesto a potom na dieťa v kožušinovej čiapke s otcom, ktorý strihal konáre borovice a keď odstrihnuté konáre padali k zemi, dieťa sa smialo a niečo otcovi hovorilo. Potom sa moje mesto stratilo a vlak šiel cez les, videla som rieku, na zasneženom brehu stopy zvierat a musela som myslieť, najprv s bradou na ruke, neskôr s hlavou opretou o okno, na mesto, ktoré mi zmizlo z očí, na mesto, ktoré som len tušila.
Myslela som na 20.-30. roky, na obchod s koloniálnym tovarom, na kávu a koreniny, ktoré v ňom predávali, na židovské dievčatko, ktoré už ako trojročné chodilo do obchodu nakupovať a vždy, vďaka svojmu veku a pôvabu, dostalo sladkosti predavačkou dôsledne uložené do papierového vrecúška. V tých rokoch prichádzali do mesta so zeleninou Bulhari, Bosniaci nosili ktovie odkiaľ hodvábne stužky a ženy z okolitých dedín na mestskom trhu predávali lesné jahody, čučoriedky a maslo zabalené v lopúchovom liste. Niekde za Východnou sa mi zdalo, že vidím ženu, o ktorej som kedysi čítala, ženu, ktorá žila v mojom meste s manželom vojakom a po Dolnom a Hornom Huštáku sa zvykla prechádzať s malým bielym psom - v zime zababušená do kožušín, v lete v dokonalých topánkach sviežo voňajúca citrusmi. Keď jej muž náhle zomrel, zobrala svoje dieťa, zamkla dom s krištáľovými misami plnými ovocia a z mesta navždy zmizla. Tým sa jej príbeh v mojej hlave začal - skúšala som si predstaviť, kde odišla, kde žila a čo sa stalo s malým bielym psom.
Keď vlak zastavil v Štrbe, pred očami som mala moje súčasné mesto, krikľavé farby vynovených domov, prázdne ulice a cukrárne v centre v nedeľu predpoludním, miznúce obchody, príbehy a tváre ľudí, ktorým to vôbec nevadí. Kým vlak stál a ja som sa pozerala na vystupujúcich ľudí s bežkami a lyžami na pleciach, povedala som si to, čo kdesi napísal Andrzej Stasiuk - že moje mesto ma bude ubíjať, ale lepšie nenájdem.
