Dnes sa v obchode s oblečením rozprávalo, že rána a večerysú septembrové, že už sa človek nevyspí pri otvorenom okne. Muž so sáčkom plnýmčrviakov pre akváriové ryby prikyvoval hlavou, áno, áno, máte pravdu. Potom bolo ticho a predavačka si šlazapáliť cigaretu.
Rozpršalo sa. Mama vycúvala a odišla na aute. Usmiala sa na mňa.Položím si hlavu na vankúš, žujem broskyňu, je tvrdá, chutí, predstavujem sizasneženú krajinu pri rieke, ťažké konáre, na konároch skorý sneh, mokrý sneh,voda, voda, roztopí sa na tele, áno, keby som si tu nahá ľahla a bolanesmrteľná, cítila by som vlhkosť, nijaké poškodené obličky, žiadny zápal pľúc.
Snehové vločky by padali do rieky, pomaly by mizli, hľadajúc rakya ryby.
Na svoje čižmysom vyšila slovo okiutaqtuq (mať zimu stále, znova a znova).*
Niekedy ideme autom alebo pešo okolo jazier, alebo riek, alebo potokov, čosú studené, lebo pramenia vysoko v horách a nad takými potokmi rastúčučoriedky a brusnice a okolo sa prechádzajú medvede a keď smev horách, naberáme si z tých potokov vodu do fľašiek, ponárame si donich nohy, tá voda hučí a je v nej moč prírody, sú v nej pásikytrávy, čo odtrhneme a pustíme dole prúdom, pohyblivé trsy zelene.
Alebo sa v takej vode kúpeme. Ponárame sa tak, že nám trčí zadok alebochodidlá. Pod nohami cítime malé skaly, okruhliaky, štrk, sem - tampárcentimetrová ryba, plávame a mne sa nikdy dlho nechce, vyjdemz vody a čítam si, strasiem zo seba vodu ako pes, ľahnem si, sadnemsi, čokoľvek, zdvihnem nohy do vzduchu, ležím na chrbte, nebo, vtáky, zvukmotorových člnov, plavčíkova píšťalka.
Vtedy chceme
tvrdý alkohol, bylinkový čaj, syr
a básne Williama Blakea.
Po daždi obloha jasná, zelené ihličie, šišky na stromoch, veľa húbv lesoch, veľa zvierat, veľa blata. Rôzne záľuby, nedeľné popoludniav lese, celé dni v lese, východ slnka, vlhko v stane, pozrážaná voda,rozopnúť spacák, nájsť zubnú kefku a pastu, ísť k rieke a čistiťsi zuby, písať o tom, o matnosti, o lesku, o pocitoch,o špliechaní sa, o káve s mliekom na ráno, o mojom strachuz medveďov, o mojom strachu z akéhokoľvek zvieraťa, čo snoríokolo stanu.
Modré a biele a sivé, myši, čo naháňajú mačky. Rozpršalo sa, v duši modro, nikdy nesmieme zabudnúť cítiť radosť.
*S.E.Mianová: Encyklopédia snehu
