.
Kožené topánky, mlieko pre mačku, sneh splývajúci s dažďom. Ichpríbuznosť je zarážajúca. Voda ako voda. Mäkkosť a tok. Vytvára priestory.Vlhké, vlhké a žiadostivé.
.
Krviprelieva sa miv hlave. Hystericky. Fuj. Bolí ma to. Prší a sťažujeme sa na nízkytlak, výkyvy počasia. Kupujem si noviny a kávu. Na filozofii si šuškáme o pragmatizme. Pragma =čin, konanie. Po filozofii mi hučí v hlave. Príjemne. Motýle. WilliamJames. John Dewey. George Santayana. Prší, prší len navonok. Vo vnútri je inak.
.
Otváram kohútiky a prežívam vodu,kockový cukor, klenuté klepeto, čo mi masíruje miechu. Púšťam studenú, bičujema a štípe. Studené krotí horúcu hlavu. Keď jej šibe, keď bolí. Kurzotužovania, smädné bozky chladu. Tvár muža, keď privriem oči, keď do rosy nakachličkách nakreslím jeho fantáziu. Nakreslím a spláchnem vodou. Je vo mne.Muž, chlapec, dieťa. Je milovaný. Belfast, Pont - Neuf, Lodž, reštauráciekóšer. Tam a späť. Na raňajky vajíčka, koreniny, odrazy svetlav perinách, balkóny, vidíš na koniec sveta, balkóny, na balkónoch ibištek,jazmín a natalská slivka. V pohároch farebná minerálka, štíhleslamky. A láska, predovšetkým tá.
.
Platne Pink Floyd, rusínske divadlo. Venezuelské básne, americký popcornvypukaný v mikrovlnke. Šumix. MargueriteDurasová, fotky v jej knižke, Miauz antikvariátu, v Miau farebnáreportáž Najväčší Rakúšania.Nepoužívam zbrane, nie som vypočítavá. Nechcem veľkú svadbu, nechcem byť ženou,čo skoro stáva, aby si urobila fejs.Moje meno je ignorácia. Niekedy sa mipáčili samodržiace pančuchy. Vulgárne túžim po mojich deťoch. Aby som bolajemná. Varila horúci čaj. Aby som matersky milovala. Samica. Femme fatale.Gumičky dievčaťa. Für dich.
.
V divadle:
Som živý, lebomŕtvy som už bol.
.
Je to na nezaplatenie. Život sa vo mne trhá, prechádza sa po mojej duši. Jenadznesiteľný, Friedrich Nietzsche,znesiem ho, vyšklbem mu perie ako obarenej morke, vyšklbem, tam je námet, tamje, za estetikou netreba utekať. Je všadeprítomná.Tvorí film na mojej pokožke, prach pri ceste na snehu.
Pred spaním:
Ten istýLisabon so mnou pod šírym nebom,
obklopenýstrmými ulicami
a éterickýmdymom lodí.
Ten istýLisabon, ale odlišné Tejo,
neschopné námvytrhnúť, čo milujeme,
a odniesť todo Afriky.
Tejo, čo sastále vracia
a čakánás medzi mólami
a nikdyneodchádza.*
.
Sadli sme si a svieti neónka. Zúfalo bliká. Nad nami niečo vŕtajú,Dejiny slovanských literatúr, dnes staršia literatúra ruská.
Rusi kráčajú priečnym krokom, takhovorí a potom sa usmeje, starecky, hovorí potichu a príjemne, žepestuje papriku, pred bytovkou priesady, aj petúnky. Kvalifikovaná krása. Akosneh za oknom. Akože fakt.
*Eugenio Montejo
