Rušeň zabíja trať, trať je strieborná. ˜
Myslela som na ľudí okolo mňa, na ich niekoľko dní strávených v Sofii, tam, kde fúka a na vrcholoch hôr vidno sneh, tí ľudia vystúpili a dostali kvety, zobrali im tašky a chytili ich za ruky, my sme za sebou ťahali kufre, zapla som si bundu a kým nás taxík viezol na letisko, obhrýzala som si nechty. A potom tam počkať, kým zapadá slnko, cez okná vidím jedno malé biele lietadlo a oranžovú farbu krajinu. O niekoľko hodín som vysoko, tam hore, sedím s fľaškou cocacoly v ruke, pozerám sa na zemeguľu, na tie malé jasné svetielka a rozmýšľam o smrti, o katastrofách, či by som bola práve v tejto chvíli pripravená.
Objali ma a nachystali posteľ, brat umyl dlážky, na stole sú cukríky, hygienické vreckovky, prázdny hrnček s vreckom čaju. Neviem, čo znamenajú chvíle, stopy v blate, srny pri ceste, ráno bolí, cez otvorené okno hory a ešte niečo, hory a tabletka, tie chvíle, keď sa v mojom živote niečo len mihne, niečo také jednoduché, ničiť škrupiny, aby bol orech. Aj som sa pýtala, aj povedali, všetko trvá krátko, všetko je veľmi rýchle, no podrobné, môj život, nijaký celok, len podrobnosti. Psí chvost, škatula z mlieka, prsteň, ktorý si nikdy nenavlečiem na prst.
Zajtra poupratujem. Strhnem z kufra biele nálepky a o dva týždne s ním opäť odídem. Poupratujem, tričko k tričkám, púlover k pásikom, zajtra ráno uvaríme kávu a polejeme kvety, budeme si česať vlasy a opäť, opäť myslieť na verš napísaný v roku 1963.
Rušeň zabíja trať, trať je strieborná.
˜Sylvia Plath
