Mala som na sebe hnedý kabát po kolená, prúžkované rukavice a neskôr rozmotávať svetielka, pripevňovať na stromček mašle a oco stál na rebríku a upevňoval v kúpeľni nové svetlá, tak si tam sadnem na zem, hužvem v rukách papierovú vreckovku a v okolí jeného metra súčasti hygieny tejto rodiny, tyčinky na čistenie uší, fén, ústna voda, škatuľa z cleenex vreckoviek, slnečné okukliare, modrý pohár, v pohári zubné kefky.
Kúpanie, keď je tma. Sedím vo vani a len sviečky, čo tu nechala mama a uterák, ktorý je taký starý ako môj brat, obrázok na uteráku zodratý, riešim cez uterák svoj sentiment a návraty a rodokmeň. Výkriky a kriedou počmárané betónové chodníky.
Deti by sa v tejto vani šmykli a ani jedno by si nezlomilo nohu, nijakú kosť, nijakú sánku. Na okno kreslím prstom obrázky, krúžky a bodky a to všetko sa aj tak roztečie, všetko tu je vodou, aj nálepky rybiek na kachličkách, táto kúpeľňa, kde býval niekto iný. Vypúšťam vodu a na moje telo sa lepí pena. Vyciciava ma, okamžitá krása, zbehnem po schodoch a v obývačke ležia na dlážke, s vankúšmi a na deke, čítajú a stromček svieti, slamené šiška, nitky, na ktorých sú navešané ozdoby sa hojdajú sa. Chcem si niekde zapísať, že toto obdobie sa mi zdá doslova svalnaté, že svedčí o navštívení, že treba dať pozor, aby sa som neskĺzla niekam, kam sa šmyknúť nechcem, najradšej ísť tam, kde je to neprekonané.
Zajtra pôjdem vlakom do Popradu. 42 minút. S knižkami a s Izaiášom a v kabáte, v topánkach na šnúrky a v hnedo-bielych pančuchách. Aby mal radosť, aby som mala svetložltú dušu.
