Žabky sú po bulharsky džapanki. Tak si to pamätám.
Z tohto dňa si dobre zapamätám galériu. A tie rôzne veci tam. Fotky a inštálacie. Lístky, ktoré majú natlačené určite ešte na ďaľších 15 rokov, galeristky ako pili kávu a hovorili o lacných papučiach. Dievčatá v kolieskových korčuliach pred galériou a ich dialógy, nedospelý emo pár v diaľke, treba byť emo a vypestovať si dlhú ofinu.
Noci a dni teraz prežívame všelijako. Tie správy z Pekingu, že MM z tohto mesta má zlato, správy o Gruzínsku a Rusoch, rozprávame si o tom cez telefón alebo večer pod tými dekami s pohármi čaju alebo vína a cudzích spomienky, plamene sviečok a chuť pokrájaného ovocia na tanieroch, potom počas letných nocí nespím, sedím na záchodovej mise, počúvam moč a vodu, krútim kohútikmi, počujem šepot a svoje chodidlá na kachličkách.
Na stole sú tri mušle z Bulharska. Niekedy večer si ich priložím k ušiam a počúvam. Piesok a šumenie a taká iná, iná poetika. Na stole mám aj tie svoje kôpky, je to depresívne, čas beží a ja sa ich len letmo dotýkam, potichu ich obchádzam, zaspávam pri nich, kupujem si nové prírastky na tieto kôpky. V pondelok vo Zvolene Margaret Atwoodovú a Märtu Tikkanen. Po 69.-. Nedá sa povedať nie. A tak sme tam s otcom sedeli na lavičke v parku a čítali si, kúpili sme si zmrzlinu a vodu z byliniek, svetlo bolo mäkké a naše oči unavené. Videla som tam modré tričko so svetlou mašľou, videla som cestopisy od výmyslu sveta a dieťa, čo sa hralo na zelenej tráve. Napadlo mi, že koľko kliešťov mu mamička povyťahuje, kým pôjde spinkať.
Včera som v noci pozerala Bergmana a páčil sa mi. Lebo som mala na to náladu, pekné pruhované šaty Marianne a ich dom, dom plný scén z ich manželského života, v rukách som držala teplý bylinkový čaj, taká opora, stlmila som svetlá, film a veľká televízna obrazovka, moja posteľ, posteľ na vidieku. Biela posteľ pod bielymi stenami, lampa a červená pohovka. Blízko toho domu je les, lúky, červené jahody a v kríkoch maliny, lesné cesty a rôzne zvieratá, ku ktorým sa treba priblížiť potajomky. A nikdy sa im nedotknúť chvostíka, nikdy ich nepohladkať po papuli, len byť potajomky pri nich, zobrať si niečo z ich introvertného pokoja. Liv Ullmanová by si k nim sadla, k lesným zvieratám, niečo by si napísala, nejaká jej rola, keď na svet upiera ten modrý pohľad a je v ňom rozpor, prudký rozpor.
Kúsky Bergmana boli vo mne ešte aj dnes okolo tretej. Tie návaly scén v mojej hlave, keď som čakala blízko pri ľudoch hovoriacich po nemecky a anglicky, aj muž s krásnou čiernou pleťou, žena v pestrých drevákoch, sedeli pod slnečníkmi, na stole nápoje so slamkami a letáky z informačného centra, chcela som byť na ich mieste, chcela som byť cudzincom v tomto meste a vidieť to ich očami, chcela som mať ich čas a priestor, v tej chvíli sa mi nechcelo myslieť na novú omietku v kuchyni, na grilovacie klobásy, na nové plastové okuliare pre D.
Ale vybrali sme jej. Žena v modrom jej nosila nové a iné modely, iná žena hovorila o tekutinách, že nič nepila, že dni sú náročné, že musí isť k zubárovi.
Preto som si V DM drogérii kúpila vodu vo svetlofialovej fľaške. Aby ma teplo nezničilo, aby som neodpadla na pešej zóne a nezomrela. Aby ma ošetrovateľ s piercingom v jazyku nevidel nahú a nepostrihal mi podprsenku. Aby nikto nebol kvôli mne smutný. Aby Ela H. mala zdravú krstnú mamu a aby ma nemusel nikto pitvať.
Aj táto noc bude iná. Priniesli veľa ovocia, orieškov a vína. A M. povedal, že oriešky nemám jesť, hovoril mi o gymnastoch a o viktoriánskom období v Anglicku. Ja som ho počúvala a pýtala sa sama seba, kedy už príde ten čas, že budem večer stále pri ňom a budem mu do úst hádzať tie oriešky.
nočný bonus:
andrej balco (lebo v galérii bolo dobre)
...
