Koláč pečiem na 100°C, nech nezhorí, nech z neho nie jeuhoľnatá kôrka. Teraz je táto žena Anna obklopená vanilkovým cukrom, slivkamiv miske, indickým korením vyrobeným v tejto krajine, kakaomrozsypaným na dlážke. Už včera som kúpajúc sa, s nohami a unavenouchrbticou vo vani myslela na to, že to tu všetko treba umyť. Nech tomuto domunie je čo vytknúť. Treba vyčistiť. Vybieliť. Vysterilizovať. Ako moju dušuteraz.
Vo vani naozaj nebolo bohémsky. Nijaké víno, nijaký muž,ktorý by mi umyl nohy, nalial na mňa nejaké mlieko a med, muž, ktorý by mapotom poriadne pretiahol. Môj muž.
Po napísaní by mapotom poriadne pretiahol mi môže prísť opäť správa, že som šukanda. Nedbám. Aj tak o tom niktonič nevie.
Zrazu sa mi zdá, že chcem navštíviť obrovské mesto, možnostačí len veľké, mesto, kde sa cítim unavená a ak by bolo ešte stále leto,tak lepkavá, opálená a spotená. V takom meste by som si pozrelakatedrálu a pomodlila by som sa v nej desiatok radostného ruženca,kúpila by som si jednu pohľadnicu, ktorú by som si zabudla v obchode sozeleninou, kúpiť si mrkvu, je v nás niečo živočíšne, je v násposkakujúci zajac s podarenými ušami.
Vo veľkom meste by mi nikto nevenoval pozornosť a toby som považovala v tej chvíli za dobré. Teraz mi nachvíľu chýba Krakov. Krakovnie je obrovský, Krakov je skôr veľký. Dá sa povedať, že v Krakove sme sanaposledy len tak mihli, že sme tam nestrávili veľa času. Zaparkovali sme predpsychiatrickou liečebňou, v záhrade za múrom na lavičkách sedeli pacienti.Jeden z nich, bol to muž, sa postavil a pozeral sa na nás.
Mama neskôr povedala, že to nebolo príjemné.
Naspäť domov. Boli sme na Mostoch-Gesharim . Čo-to sme sadozvedeli, čo-to sme si vypočuli. Hana Hegerová s francúzskou barlou, HanaHegerová sa opiera o P. Maláska, treba povedať, že milujem Hanu Hegerovú.
Dan Bárta nám porozprával o vážkach, že ich fotí, žejedna z množstva vážok tohto sveta je pomenovaná po ňom. V tej chvíli somsi spomenula na film Dragonfly.
Teraz je priestor pre verše z básne Čaj. To je táranná škótska poézia.
„Assam,Jasmine, Gunpowder, Earl Grey, Ceylon,
milujem menáčajov. Tak aký si dáš, hovorím vtedy.
No pre tebaspravím čaj akýkoľvek a hocikedy,
aký len ženynájdu na zelených svahoch,
tie najsladšielístky, až z Hory Wu-tai,
kde akomilenec, spútaný, trhám tvoj čaj."
Namiesto toho veľkého pulzujúceho mesta s neónom,pestrými kabelami, s knihou Afterdark alebo Nórske drevo, sa pripravujemna outdoor. Vyhrali sme nejaké lístkyna lanovku, ešte treba zistiť, či platia. Na tej lanovke by nám mohlo byťchladno, mame na lanovke bývalo zle od žalúdka, pila kokakolu light a podseba sa nepozerala. To bolo dávno, to bolo vtedy, keď sme dostávali darčekyz Austrálie a Prahy.
Takže uvidíme. Každopádne mám na stole nové časopisya knihy, jedna sa volá Zima v Štokholme a chcem ju čítať ažv novembri. Lebo vtedy to bude dobré. Chcem veľa čítať a zajtraoberať slivky, oberať slivky je krásne, lebo sa neunavím a rýchlo mám plnúnádobu, do ktorej tie slivky oberám.
Ale myslím si, že zajtra to bude inak. Že budem skôrv žltých rukaviciach drhnúť záchodovú misu a spievať si, že si večerodskočíme na klezmer koncert do synagógy a potom si v teplom oblečenípotme opečieme mäso a vypijeme horúci čaj.
Možno ten ceylónsky, možno ten z hory Wu-tai.
Have Fun!
