Nič nezapisujem, nemyslím analyticky, v noci pozerám francúzske a austrálske filmy, píšem správy, telefón svieti, som čoraz viac povrchná a vadí mi to. A možno nie, možno sa mi to len zdá, v noci pri tých filmoch, keď je tu ticho a niekedy vŕzgajú postele, vŕzgajú skrine, keď si v noci z nich vyberám pyžamá, ponožky a uteráky, na poličku položím poskladané rifle s jahodovou papierovou vreckovkou v ľavom vrecku. Chcela som napísať M. na Václavské námestie, pod jeho svetlá, do jeho barov, na tú stoličku z dreva, na ktorej sedel, chcela som mu to povedať presne, že povrchnosť pre mňa znamená to, že sa nerozhodujem vždy pre dobro skutočné, ale pre dobre pohodlné, nemyslím na to, čo sa dá urobiť dôkladnejšie, ale na to, čo je ľahšie, nedávno som si povedala, že chcem byť lepšia v gestách, úsmevoch, pohnútkach, v čistých pohľadoch na ľudí, na ich životy, ktoré vlastne nepoznám, nepoznám podrobnosti, tak ich nemám čo rozoberať a kritizovať ich, hoci oni možno kritizujú a riešia mňa, ale čo mňa potom, milý M., čo ma potom.
Ale nie je mi to jedno, jasné že nie.
Tak sediac na tej posteli sledujem škatule oblepené svetlomodrým papierom, sediac so studenými nohami, to vo mne symbolizuje ženu bez leta, bez citov, čo vznikajú po červenom víne vypitom pri posedávaní na drevených stoličkách a tie môžu byť kdekoľvek, na tráve, pri grile, na skalách, sto metrov nad morom, dvetisíc metrov nad morom, kdekoľvek.
Sedím na posteli, o. ide do kúpeľne, svieti, počujem barle dotýkajúce sa podlahy, držím v ruke telefón, vypnem ho a je noc so mnou, táto noc pre mňa.
Mám rada Julie Delpy.
Mám rada Charlotte Gainsbourg.
Mám rada Juliette Binoche.
Mám rada Valeriu Bruni-Tadeschi.
28.2.2009 + návrat o., básne S. Plathovej a hory v lete uložené v PC
Milá J. Aj ja by som chcela urobiť každý deň jednu fotku. Potom ich vyvolať, najlepšie vlastnoručne a vlepovať do linkovaných zošitov.
Ale nerobím to. Ani ja nie som ten typ.
O. leží, cvičí nohou, pije svetložltý džús z čudnej fľašky, ja krájam jablká, sypem do cesta škoricu. Češem si vlasy, stretnem katolíckeho kňaza, ktorý ma pobozká na obe líca, niečo sa ma spýta, sadne si. Okolo obeda si poviem, že je čas na novú poviedku, že chcem niečo vypľuť, malé slinky, malé bodky na papieri, ktorý zopnem spinkou a všetkým tu budem hovoriť, že nech si to dopekla prečítajú, každý môj nový text zopnutý tou peknou farebnou spinkou.
Je na to čas vravím si, je čas a psovi lejem do misky horúcu polievku.
Navštevujeme starších, s bielymi vlasmi a barlami, ten byt, kuchynská linka, káva v modrých šálkach, budík nad posteľou, spomienky na mestá, židovské hotely a vojny. Pitie kávy, minerálnej vody, pitie stopercentného džúsu, keď mi slnko svieti do očí, je niečo po druhej, čas na čítanie, pri ktorom človek zaspí a chce, aby ho niekto prikryl dekou, chúli sa ako mačka, žmurká do slnka, vyzerá ako embryo. Stará mama má náhrdelník, v tom slnku sa leskne, perleť, mušla z Číny alebo z Japonska, na stenách obrazy, na ihrisku deti stavajúce snehuliaka, vlhký sneh, mokrý sneh, zo striech kvapká voda, modré nebo, modré nebo a biele Západné Tatry.
Čítam si. Veľa si čítam.
„Wychodzę z Sadu niezauważony i pędzę na przystanek. Niepostrzeżenie wsiadam do tramwaju i po kwadransie wysiadam nagle. Idę chyłkiem do domu i po ciemku otwieram drzwi. Jestem zmęczony, senny i zły i nie chce mi się opisywać tego, co robię."
J. Franczak
1.3.2009 + Jerzy Franczak: Przymerzalnia, Fall in love a návštevy, množstvo návštev
