Slová, ktoré som počula mi znejú v duši dávno. Viem to. Každý deň vidím (nemusím stáť na brehu Atlantiku) odliv. Tak, ako sa teraz lístky fazule nenápadne odlievajú v jemnom vánku preč, takisto sa odlieva nenachádzampre“to“slovo. To, čo je tam, ach divoký západ, je aj tu, hneď vedľa, tu v mojom tele, vo mne a stačí sa odvrhnúť, stačí zabudnúť na vomnevypestovanégeorgíny, je úplne postačujúce sfúknuť krémové sviečky a pobaliť si veci. Nie, ani sa nemusím baliť.
Kombinujem kvietky na stole. Je ešte mokrý. Z dažďorosy. Z dverí vykúka kocúr. Položím kvety a kráčam k nemu. Uteká. Uteká do svojej ubezpečujúcej škatule. Nechávam ho.
Kombinujem myšlienky. Ako chemické vzorce. Divokozápadné. Priberajú nové molekuly našej krajiny, no skombinujem, že patria do vzorca už dávno. Vzorec morálnej biedy. MB. Vidím viditeľný rozdiel. Tam, trochu preč od nás je MB aj očiamviditeľná, tu je dušiamviditeľná.
Kyticu mám hotovú. Celkom som sa do nej zamilovala. Nie, skutočne nie som kvetinárka. Len rada kombinujem.
Otáčam sa na opätku. Moje topánky opätky nemajú. Otáčam sa na podrážke a skúmam balkón. Do desať farebných uterákov. Jašia sa vo vetre. Ako v cirkuse. Ako balóny na jarmoku, ktoré si želajú deti. Vzniká vo mne cit sluchu pre šuchotavé športové topánky „Michaua“ a „Pršemeka“.
Otvorím okno. Pre letný dojem. Niekto si oplzlo zahreší. Nerobím nič, len kladiem vázu so skombinovanými kvetmi na stôl.
