Po ulici letí na bicykli Mindo a kričí: pozdravujem vás hory, lesy, z tej duše,pozdravujem vás. Volá to, kričí to, je mi dobre a premáham svojulenivosť. Na mojom okne sú dvamotýle, dve bábôčky, trepotajú krídlami, praskajú, kukám na ne. Starká sačuduje, že ako sa mohli dostať na toto okno, veď im chúďatkám dala cukor vedľa.
Vezmite ichdievčatká, dáme im tam cukor, v obývačke, nech sa priživia, no.
Motýle a záclony siahajúce po zem. A vietor, prírodný sneh nahorách, v záhrade hlina a hlina a stromy a hlina, okolo sakotúľajú úlomky dažďa. Predstavujem si ich ako guličky, ako tie farebnéguličkové žuvačky, tie vrcholovo presladené. Chutia mi, aj tak sa mi zuby mocnekazia. Tak to je.
Ležala by som na dlážke, na stene žltá, žltá a zelená, Anna Maria Jopek : Zielono mi, bulharskévíno, vo vani pena a káčatká, sviečky z medu.
Okúpem sa, vravím si, doma sa okúpem. Ale teraz handrička + vedierko + šikovnosť a šup - šup.
Nakupujeme. Z parkoviska vidno nemocnicu a hory. Spomeniem si namamu H.J. Osmenta v The Sixth Sense,ako ho viezla vo vozíku, svietilo slnko, chlapec vystieral ruky a ona malapríjemne oranžové vlasy. A červené nechty - ale to som si nie celkom istá.
Účet po zem, zvrchovaný nákupnývozík, dvanásť litrov mlieka, konzervy s kukuricou, rozvetvené kaleráby,mrazené fazuľky. Predávajú aj žlté ruže za 72 korún, radšej chcem do fialovéhokvetináča pažítku, vymaľovať farbami vajíčka. A potom si zbalíme kufre,zabuchneme dvere a odídeme, naša rodina a ty, nachvíľu na Moravu,Olomouc a tak. Veľká noc. Víťazstvo je blízko.
Na nohách mám Krpatej azúrové tenisky. Rozpučím teniskou kopcovitýchriacheľ, lebo si obzerám údeniny v cudzom košíku, rozpučím ho, lepím sa,myslím, že sa pogrciam.
*
V kúpeľni
sa pozerám na žiarovku v strope, pretože svietidlo doslúžilo. Okno je podlhovasté a staré, stenyvysoké. Všade sú uteráky, cítiť tužidlo na vlasy a Niveu pure. Lejem si po nohách šampón z pomarančovníkaa esenciálnych olejov. Lebo sa mi chce a dobre sa na to pozerá.
Vo vani
listujem žltými stranami, prechádzky kade - tade, telo ponorenév tekutine, hudba za dverami, som zamknutá, zámok na retiazke, zamkla somsa, nik mi nebude kukať na holú riť.
Vo vani
si čítam : Odišli sme do Afriky. Do vlhkého mesta na brehu oceánu, jednéhoz tých veľkomiest, kde sa človek cíti sám uprostred množstva ľudí. Alefrancúzske lýceum bolo príjemné, počasie pekné, boli sme šťastní - neviem, čoešte dodať : prázdninové roky zaľúbencov, ak chcete - čo máte rozprávaťo šťastných ľuďoch. Po škole sme sa chodili kúpať do obrovského bazénas morskou vodou, odkiaľ bolo počuť nárazy vysokých oceánskych vĺn - manželsa tam čosi naplával. Večer sme preleteli kiná v celom mestea sledovali, držiac sa za ruky, tie nanepredstaviteľnejšie hlúposti. Keďsme mali voľno, čítali sme detektívky, niekedy aj viac ako pätnásť za týždeň,a pritom sme jedli jahodové koláče, najlepšie, aké som kedy ochutnala.*
V kuchyni
s mokrými vlasmi a v rozkošných ponožkách myslím na Suši, lebo včera si vravel, že jejrodičia pracujú v zahraničí, je sama a v noci sa sama bojí. Možno sas ňou lepšie skamarátim, vezmem bonbóny, ovocie v sieťke, cédečko Cranberries, film Nebo a pôjdem k nej spať. Aby sa nebála.
Je skoro sedem hodín, utešená sobota prebieha. Bez pozlátky,v láskovosti, počúvam Jenny Lewis. Je fajn. Sype sa ako múka.
Utešená sobota. Starká a jej scukornatené motýle, čistov kredenci, upratané v duši. Do zelenožlta.
*C. Laurensová : V náručí mužov
