Držím sa mamy, jej kabát, dáždnik s farbami nad našimi tmavými vlasmi, blízko pri mame, mama je dobrá.
Desať minút v kníhkupectve, kde o pol piatej svietia svetlá a predavačka telefonuje, ostrý rúž, červené vlasy, myslím na Filipa a jeho históriu, na krízu feudalizmu a listujem v sprievodcoch, Berlín, Londýn, Francúzsko, škrabem nechtom na cenovku na mape Bulharska a opäť dážď a svetlo, ráno hrali 1234 a ja som si umývala zuby, rozhovor tam s tou ženou, čo chodí do Kambodže bojovať za ľudí a ja si vtedy práve čistím zuby alebo otváram plechovku s pivom a ono pení, šumí, vibruje mi v hrdle, alebo sa ponáram pod vodu a nohy si zapletám do riasov, že je to hnus, že je to strach, že sa bojím zrazu čistoty vo vode a v nej raka, možno si vtedy holím nohy a vonku je dusno, krátko pre búrkou, keď husi utekajú od potokov a ich biele perie je protikladom oblohy, husi tu v dedinách okolo nás.
Aj večer to hrali, 1234, večer, keď som si umývala zuby v nohaviciach s vybíjaným opaskom, škerila som sa do zrkadla s čiernymi rozmazanými očami a vravela si Hello, I´m Pete Doherty. Vtedy som videla prach a pavučiny na žiarovkách, videla som vlhké uteráky a poličky s tampónmi na pleť, zachcelo sa mi vyskočiť z okna a byť Peter Pan, nech bzučia včely a nech vzduchom letia letné alergény.
Po kráčaní prídeme domov a mama píše na obálky adresy. Ukážem sa jej v šatách na leto a ona povie, že sú krásne, áno, fantastické a podáva Krpcovi teplomer, tabletky a čaj. Na niekoľkoročný výpis z účtu si napíšem, že dnes si pripadám mimoriadne povrchná. Kvôli tým šatám, kvôli topánkam, kvôli Kambodži.
