Ráno poézia ako pohľad z okna, zapísala som si:
"Liptov, kde sa rekreačný spôsob života snúbi
s divokou kosbou, kde k drevenici prirastá
hliníková veranda.
Kde sme zostali kvôli zelenomodrému svetu
žľabov a turní,
kvôli krehkosti svitania."*
Zdalo sa, že tu fúka jarný vietor, na ulici, v záhrade, počas februárových podvečerov, keď sedím a pozerám sa z okna a nízke slnko mi svetlom prepaľuje tvár. Často si vravím, že takáto zima, to áno, takáto zima ako exteriéry v Tajomnej záhrade, zima na čítanie, spánok, na hľadanie šiat súvisiacich s vážnymi rozhodnutiami, rozhovory o priateľstvách a o balkánskych krajinách, vzdialená Bosna, vzdialené Srbsko. V januári by som hundrala, že cesty do Belehradu sú zaviate, v auguste by sme vyhľadali kaviareň Moskva a tiché miesto v dome s pavlačou, kde by sme mohli sedieť a hovoriť o daždi, kde by sme počúvali vzdialené sirény požiarnických áut a hľadeli by sme na ženy v bodkovaných šatách ako zo svojich okien odháňajú holuby.
Také zážitky stačia, stačí ranné svetlo, ktorého sa dotýkame, stačí, keď je bežný život mimoriadny, tie mokré uteráky, ktoré sú zatiaľ prirodzenejšie, než kvety, než odkvitnuté narcisy a júnové pivónie po daždi.
*I. Laučík: Liptov
