Natieram si ruky oranžovým krémom, na obale má kvietok. Napadne ma smrť. Nie, tento nápad nemá nič spoločné s prvým novembrom. Len som o nej posledné dni počúvala. V škole. Na dvoch hodinách. Neoblieva ma studený pot, ani sa ku mne neblíži strach. Cítim malú obavu. A možno nádej. Aj o nej som posledné dni počúvala. Včera a dnes po 20 minút. Asi to stačí, lebo na plnosť sa ešte necítim. A teraz môžem tento riadok vyplniť akýmkoľvek klišé. Ale lepšie mi pasuje voľnosť. Priestor bez prázdnoty. Vzniká môj malý film. Píšem si scenár. Píšem si knižku, ktorú si možno niekto prečíta a bude rád. Hoci neviem celkom určiť čomu. Neurčujem budúcnosť. Ani veštcom neverím a po drievku si neklopem. V kuchyni sa praží cibuľa. Slová vo mne vytvárajú bublinky ako repkový olej na dne hrnca. Pozerám na krém, na obale má kvietok. Natieram si ruky. Nachádzam sa v tejto generácii osemnásťročných. Mám tachykardiu porozumenia, čo sa týka jej rebélie. Exhibicionizmu. Odlišnosti. Stratenosti. ( Chceli sme čosi, čo by si vynútilo poriadok a vyplnilo prázdnotu, ale nie obmedzujúcim, studeným, imperatívnym spôsobom – chceli sme, aby nás niekto držal za ruku a utešoval nás .*) Nechodím polonahá, nemám v nose piercing, ani nemám pohlavný styk s mužom, zoznámili sme sa včera. Našla som priestor. Neviem to bližšie špecifikovať, lebo to nie je ešte hotové. ( Odtrhni lupeň tulipánu, steblo trávy, kúsok ďateliny a skúmaj detaily. Stojí to za námahu. ** ) Snažím sa vytvoriť môj malý film, ktorý bude mať koniec v priestore bez prázdnoty. *Michael a Jana Novak: Povedz mi prečo **M. a J. Novak : Povedz mi prečo
