Zadrž moje vedomie, nech nerozkrája nite klbka, čo naháňa mačka svojou labkou. Podrž moju dušu, nech napíše doslov k tomuto dňu, nech je pôvodnou obyvateľkou svojej domoviny, nech si nechá tebou vybrať všetky veci šité na mieru. Vyzvi moju dušu, nech sa s niekým porozpráva o rastlinách v črepníkoch o nežnej desivosti púpav, ponúkni ma periu vtákov, chcem byť ich ornitológom.
Ráno som krájala na kocky kuracinu, pokvapkala ju omáčkami, zútulnila korením. Nesiem zodpovednosť za dnešnú domácnosť. Holými nohami sa dotýkam podlahy, moja sukňa je prezretá farbami, vo vnútri zaobchádzam s písmenami, som osvietená, som renesančná, snažím sa pochopiť Ľudovíta Štúra, učím sa, učím sa, potom budem zmaturovaná, trochu nová, veľmi pekná. Myslím, že by bolo vhodné poupratovať si oblečenie v skrini a veci, čo sa vešajú, zavesiť.
Mama! Otec! Teším sa na ich návrat, ale čím ich ponúkneme, Vifonkou?
Nech nie je moje vedomie nikdy drahým materiálom, nechcem byť mramorom, len plieskaním listu o tvoje drevo.
Amen.
