Povedal by všetko je v Biblii, Anna a ja by som očervenela, sklonila by som hlavu a povedala by som samozrejme, otče, samozrejme. Ešte by láskavo skritizoval niekoľko mojich pohnútok a potom by sme spolu sedeli v piesku na Pobreží kostier a hovorili by sme o dušiach mŕtvych námorníkov, o jaskyniaroch, ktorí vo Venezuele objavujú tajomné prudko zelené svety, ktorí denodenne nachádzajú v lianách endemity a zakopávajú o anakondy. Spomenula by som mu púšť, lebo v Dalmácii som sa minulý týždeň cítila ako na púšti, vyprahnutá zem a azúrové more a figy a černice a kaktusy, domy z kameňa, niekoľko dedín, v ktorých sa zastavil čas, ženy v čiernom sediace na priedomí, vráskavé tváre, osly a prach.
To by sa ti páčilo, otče, šli by sme kaňonom, stúpali by sme prudko hore, ťahajúc za sebou oslíka, oslík by na chrbte niesol tiaž našich životov, povedal by si počúvaj hory, počúvaj, čo rozprávajú a tvojimi ústami, otče, by rozprávali čosi z proroka Ozeáša, možno by som cítila v sebe možnosť sĺz a možno by som cítila pach osla, možno by som prehĺtala slzy, ak by som sa pozrela na vzdialenosť mora a na zmije na bielych kameňoch horúcich od prudkého slnka, možno by som ich prehĺtala, ak by si ticho šepkal "keď bol Izrael mladý, miloval som ho a z Egypta som poslal svojho syna a ja som vodil Efraima, vzal som si ich na ramená, no nezbadali, že ich opatrujem. Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som, ako kto dvíha jarmo ponad líca a skláňal som sa chovať ho."
Po mojich tvorivých pokračovaniach sna plného fantázie som dnes ráno v spacom vaku o pol švrtej ráno premýšľala o sebe, o tom, že sa cítim ako Gulliver, som obrovská a neschopná a som nepríjemne viditeľná, so záľubou sa skláňam k svetom v machu alebo v kroví, alebo k svetom v našej záhrade, keď z nevypletej húštiny vyberám cukety a tekvice, alebo zbieram do ľanového vrecka medovku a myslím na rozprávky, ktoré som kedysi čítala, na obrázky matiek, ktoré držia v mravčích náručiach larvy a malých mravcov. Ślo o pútavý zorganizovaný svet, každý mal vo tomto svete svoje miesto, svoju úlohu a mohol sa cítiť užitočný. S obrovskou nostalgiou sa občas prehrabávam v hline, cibuľa, cvikla, mrkva a nie som schopná sústrediť sa len na konkrétny deň a moje úlohy v ňom, prichádza strach, ktorý mi hryzie do členkov a prichádzajú obavy a potom tie mravce, ich presnosť, som Gulliver, som obrovská a tlaky vo vnútri lebky hovoria, že som dospelá, mám byť vzorom, že sa už nesmiem báť.

Rozopla som si spacák a cez malé okno som sa pozerala na ešte neviditeľný Kriváň, brat štiepal triesky a hádzal ich do ohňa, aby spred koliby odohnal zvieratá, lebo Anna, ja som to počul, počul som kroky, počul som šuchotanie, musel som zahnať strach, musel som založiť oheň. Ešte pred snom, ešte pred tmou sme sa rozpŕchli po lúke a jedli sme maliny, jedli sme čučoriedky a keď na oblohu vyšiel mesiac a lúka bola strieborná, bol čas na prečítanie niekoľkých viet z knihy o veľkej bolesti:
"Viezli sme sa po plochej svetlej diaľnici a rozprávali sa o obyčajných veciach. Slnko, v tom ročnom čase nie až také nemilosrdné, svietilo na kvitnúce juky a krásne sivé mesquity. Bez závisti som si spomenula na prehánky a zamračené počasie, ktoré v tom čase prevládalo na Východe. Zistila som, že krása púšte je príliš drsná, aby človeka hneď prenikla pod kožu. Jej najbližším geografickým príbuzným je ľadovec - rovnako ako ľadovec, aj ona mohla nepoučených zviesť k tomu, aby si jej pomalosť splietli s nehybnosťou. My, čo sme tu žili, sme ju milovali pre jej jednoduchosť a čistotu, pre jej každodenný náznak večnosti. Zalesnená krajina sa nám potom zdala preplnená a zároveň efemérna, milá, ale príliš mladá a vystavená nepredvídateľným zvratom osudu. Nie je náhoda, že prvé civilizácie vznikali v púšti. Nie je náhoda, že sa sem často vracajú starí ľudia."•
Mlčali sme uprostred milej mladej krajiny, ako ju nazvala v knihe Alice. Pozerali sme sa do ohňa a naťahovali sme k nemu ruky, počúvali sme príbeh muža, ktorý nám hovoril o pohyboch ľadovca na Antarktíde, o snehu a oddanosti psov, o zmrznutých spacích vakoch, ktoré je možné polámať na kusy. Nechcelo sa mi nič, len mlčať a vracať sa k prežitému, vystavovala som sa ohňu, dávala som mu svoju tvár, svoje vlasy, oblečenie a dom je teraz preniknutý vôňou dymu, je vyplnený kusmi oblečenia, ktoré sa povaľujú po izbách a aromatizujú ho. Nie, ešte sa mi oblečenie nechce hodiť do práčky a ráno sa mi ho nechce z práčky vyberať a voňať a rozplývať sa nad krásou okamihu.
Som šťastná, povedala som, som slabá a sklamávam samu seba a to ma drží pri zemi. A moje hriechy vidno, lebo som Gulliver a kto by si nevšimol Gullivera?
Som šťastná, keď sa pomaly začína jeseň, keď sa teším na ranný beh v októbri a na márne očakávanie snehu v decembri, keď sa teším na Budapešť a na Nový Zéland, ale to sú už nové sny, to sú ďalšie noci, teraz ešte nie, ale raz, áno raz.
•M. Cunningham: Domov na konci sveta