Deň ako symfónia
Úspešný pohyb ako dokonalá zhoda.
Nakoniec sa zastaviť a počúvať svet.
Premýšľať s priestorom pred sebou
O záhadách zvukovej energie.
Basovú linku je cítiť za hrudnou kosťou.
Zdanlivé ticho kantáty.
Hlas umelkyne vyplňujúci vesmír…*
Vravím, že má pekné šaty. Tá spisovateľka v telke. Ako zástera. Vraví, že jeho mama mala podobné. Len mali v sebe červený kvietok. Sledujeme a dedukujeme. Myslíme. Je nás tam veľa. Vo svetle žiaroviek tentotrokživéhostromčeka cítime teplo. Z jasličiek. Bez akejkoľvek romantiky. Niekedy pestrosť našich slov v hlave nemáme radi. Lebo je prílišná. Lebo je naliehavá. Lebo nerieši. Len pozoruje a zaznamenáva príbehy, v ktorých (ne)musí niekto zomrieť. Možno ako plynú hodiny, tak ako plynie rieka v rannej žiare, ako sa biele husi idú v priebehu dňa niekoľko krát okúpať, ako malé dievča s vlasmi po kolená vláči všade svoju kozičku, tak vláči naša hlava fragmenty z voľných jázd. Možno nekomunikuje, možno si vymýšľa, ale myslí to dobre.
Hovorí chlapček :“Občas mi spadne lyžica.“
A starček na to: “Mne sa to stáva tiež.“
Zašepká chlapček:“ Občas sa pocikám.“
„Mne sa to stáva tiež,“ smeje sa starček.
„Často si poplačem,“ hovorí chlapček.
A starček prikývne :“Aj ja.“
„No čo je najhoršie,“ hovorí chlapček, „zdá sa, že dospelí mi nevenujú pozornosť.“
Zacíti teplo stareckej dlane.
„Viem, o čom hovoríš,“ odvetí starček. **
**M.A. Salingerová – Kto chytá v sne
*katalóg Petzl
