Klopkám nízkymi opätkami o betón, tvoje slová ma zvetrávajú, sú zvláštne a nič ma nepustoší, topánky klopkajú o zem a ja dávam prednosť trolejbusu; jeseň ma ničí ako cvok, ničí ma tým svojim vetrom obratníka a myslí si, že mi to vadí, kdeže, ohŕňam nos nad zničujúcou prepchatou plnosťou mihnutia, hrám sa v tom po svojom, hrám sa a oblizujem cornetto a oblizujem vietor a všetky bacily v ňom, koky aj vírusy, naslepo sa vyzúvam a viem, že toto nie je márne, usilujem sa, bujaci, usilujem, aké poetické, hrubé a vznešené, aké neligotavé držať vzduch akože teba, držať ťa, keď sa pozerám na pouličné svetlá krátko po štvrtej, držať sa ťa a vedieť, že sme sa od seba odtiahli a vôbec zo seba nevypustili ty mňa a ja teba, vedieť, že mám kvalifikáciu na to, aby som ti pomáhala, sama neviem celkom ako, trasiem sa, ach quake, quake, že to nebudem vedieť, silno znie vrava tohto východolovenského supermarketu, si taký, taký na nezaplatenie, vieš, že mám čochvíľa neoprávnených dvadsať, balóny vyletia a prasknú v mraze, dvadsiateho budem mať dvadsať a ty vypustíš balóny nad more, možno, ak si spomenieš, budú balóny, vyletia balóny, zhmotnia sa bublifuky, nič neanulujem, len som poučená.
Posilňujem pozorovanie dreva, keď horí, keď sa plamene zoči - voči stavajú pálivej vášni, mňa páli znárodnená láska, páli ma a je to príjemné, žiadúce, chcem byť neprízvučnou, pijem pomarančový čaj, pijem ho z misky so sobom, potom misku zabalím do papiera a venujem ju, venujem s mojimi odtlačenými ústami, darček viac osobný, viac autentický. Horí drevo a ja sa navliekam do prachu na dlažbe, do ideálnych bolestí hlavy, ktoré nie sú migrénové, len také, aby doplnili túto nálož vo mne, ktorá sa roztečie po celom tele, budem menej kostnatá, nalogala som sa tvojej kučeravej osobnosti, vieš, tento oheň spopoľňuje špinu.
Zachvíľu začneme rátať dni, deti tešiace sa na Vianoce, je tak prirodzene teplo, že mi to nevadí, je mi teplo, topím sa, nie som tvrdá ako konsonant, ale vytekám, prebúdzam sa a opäť zaspávam, natriem si chlieb Florou, lebo je zdravá a zdravšia, však chlapci, všetky slová sú pre teba, venujem ti ich, keby si vedel, keby si chcel, chceš ich, sú pravé, naozajstné, bez povlaku dvojzmyselnosti, toto rozpoloženie chodidiel vyvoláva rozpaky, som navyknutá na takéto dni, dni s takýmito myšlienkami, ležím na dlážke medzi košíkmi, keby sme tu boli spolu navždy, keby tu spalo moje dieťa, nachvíľu, nie navždy, keby táto noc bola takouto navždy, povestná famóznosť jesene, potlesk pre ňu, vôňa vypratých ponožiek, vôňa prenikania cez nepotláčané myšlienky. Nasliním si prst a prejdem ti po tvári, prejdem po nej, aby si zaspal a potom vstanem, ráno vstanem, postavím sa na schody, nad listy a budem vypúšťať svoje sliny a myslieť na bežkovanie vo Fínsku, že by sa mi nechcelo, myslieť na to, že na obed uvaríme zelenú fazuľu a bude jeseň, povestná jeseň, jeseň sa podieľa na kvitnúcich vlčích makoch, ktoré ma nikdy neoslepia.
