Žabky nedbalo šuchotajú, gumou a tak, prechádzam sav pyžamovej sukničke, postavím sa pred umývadlo, voda je pitná, rafinovanešpliecha, je 5:45, dvíham ruky a zatváram oči; voda, telo, vzduch.
Spomeniem si na básničku, stáli by sme ná rázcestía ja by som ti ju s vyhasnutou cigaretou v ruke prečítla. Bolaby to takáto básnička:
Celý deň somsledoval začínajúceho alpinistu,
mladé dievčas popolavo plavými vlasmi
a nežnýmisebavedomými očami.
Lezie pomaly,precízne,
s nepremárnenýmpôvabom.
Ako zvíjamlaná
a sledujemokázalý západ slnka,
obráti sa kumne a ticho povie:
„Musí byťnádherný, západ slnka,
na Saturne,uprostred prstencov a všetkých tých mesiacov."*
Čistím si zuby a celý čas sa pozerám na zubnú pastu, nápis Vademecum, v mojom vnútri sastriedajú prúdy, to je jedno čoho,striedajú sa a mama doma možno z práčky vyberá ponožky, trekovéa s bodkami a podkolienky; inak,kúpila som si zelenú čelenku,páčim sa ti, to je jasné, viem to, cítim to, čistím si zuby a som plnáprúdov, roztokov s modrou akosťou; odložím zubnú kefku do pohárika, na Palmolive mydle vyrobím pár bublína zakopnem. Nasleduje hrubá nadávka. Nie tabuizmus. Je v tom rozdiel.
Kráčame po ceste za koľajnicami, pred nami a vedľanás sú staré bytovky s ťažkými závesmi, so žalúziami, s oranžovýmitkaninami, hippies, retro, socializmus, vkus ľudí sa mieša, je dobré pozorovaťto. Topánky mi klopkajú, pásikavé ponožky v nich svietia, listy svietia,svieti zem a všetky osobné vlaky. Kráčame do kostola a tam, tam cez vitrážepreniká svetlo, prenasleduje nás, pred siedmou sme na ulici plnej žiakovs veľkými taškami a fľaškami. Rodičia vozia deti do školyna autách a zrazu sa na to pozerám bez akejkoľvek imunity, zdá sa mi tozvláštne, nostalgické a možno na to len nie som zvyknutá.
Nájdeme si miesto, kde je open, objednáme si zelený čaj a balkánske raňajky, náš stôl jemalý, v rádiu spieva Ivan Tásler, hrajmu len hraj, počujem klarinet, cez okno vidno úzku uličku s balkónmi,vpád Talianska, vpád zmrzliny a voňavých záhrad, 7:08, o týždeňbudeme za hranicami tejto republiky, budeme fotiť a písať, pekne saobliekať a počúvať zvonce oviec.
Raňajkujeme, do žltých šálok nám padajú omrviny,rozprávame sa o Varšave, o zložení sendviča a o dnešnomdni. Je mi dobre. Neviem, ako lepšie by som vyjadrila plnosť a krásu.
Domov ideme na aute, žujem melónovú žuvačku, za oknami cigáni na tretiu, Spišský hrad, smeticho, chce sa mi spať.
Doma je chutne, tak pudingovo,jahodový a vanilkový puding s hruškovým kompótom, mama krája mäsoa otec lúska oriešky, máme množstvo novín a nebulvárnych týždenníkov,prečítam si poštu, Krpatá mi kúpila džús BugsBunny s bielou slamkou, vidím tvár JennyLewis, jej topánky a pančuchy. Takto sa mi to páči, lutnová hudba,hudba flauty, takýto deň.
Krpec niečo lepí páskou a niektoobracia stránky novín. Je v nich aj tá Irene,čo hrala v Dvojakom živote Veroniky.Keď sme boli na tom v kine, za namisedela Katka Knechtová a vtedy mi bolo jasné, že sa do teba definitívnezaľúbim, pretože sa ti to páčilo a páčilo sa ti moje písanie a nikdysi si o mne nemyslel, že som cvok. Toto si napíšem aj do zápisníkas bodkami, stránky nie sú linajkované, ale plné štvorčekov, zápisník jenový, nie je v ňom plno, len prednáška o existencializme, troškubulharskej cyriliky a kúsok poviedky. Zmestí sa tam ešte veľa slov preteba, mojich, necenzúrovaných, takých, takých, ako atmosféra okolo postavy Jenny Lewis.
V noci budem čítať Kennetha Rexrotha a piť zelený čajs citrónom.
30/03/07
*K. Rexroth
