To bol taký odklon. Od closedpapierov z literatúry. Júnový večer, Morcheeba, vravím, zavrite to okno,bude tu hmyz, budú tu komáre.
Chcem povedať, že rastieme, že je to holé a faktické, ale nevadí. Lebosa cítim nesmrteľná, moju dušu tak cítim, lebo je to tak, keď príde vánok,akýkoľvek, puká listami z bukov, puká ihličím jedličiek na krajilesa, je možno letný, môže byť letný, môže byť hispánsky, voda na brehu,studená voda a my malí, chceme sa kúpať a plávať a náš pes jedrobec, nevládze bežať po septembrovom poli, nie je tam pšenica, je je tam raž,nič, len stálosť panorámy, nemeniteľnosť bolesti a náklonnosti, hory, tu,spomínať, hoci pre iných je to hmla, nič iné, hmla, výkriky v hmle,nesúvislé, prvé písmená atramentovým perom, biele topánky na 1. sv. prijímaní,prvý nákup mlieka vo fľaši, mliekareň pri parku, tričko Spice Girls.
Rastieme, je to o púpave, je to o tom, čo si pripomeniem, žuvačky, betónovanie v roku 1999, čerešne vtedy,ten rok, nijaké škorce, pád zo stromu, čerešne v koláčoch, čerešne vyhriatelesklým slnkom, Slávne päťky v tráve.
Opäť si chcem cez leto požičať nejakú knihu E.M. Remarqua. A byť akovtedy a byť Lillian Danquerkovou, švajčiarske rozhovory, kvety na pohrebe,Paríž a tie šaty, temné noci, zahmlievanie, ona zahmlievala, Lilliansladká, láska.
Toto je hmlou, viem to, pomedzi to tónovité, zafarbené ňuansy, kompletnosť,rast. Lebo dnes to chcelo takto von.
14/06/07
