tretí október -- rok 2006 -- 13:05
Rozmetanosť života, zarosená slasť v ňom, členitá a pokojne vzrušená, dnes nesmieme pošpiniť jej dýchajúcu nečujnú pamiatku - posolstvo slasti v prijímaní ostnatých dní, rozvarené drôtené šperky, návrat k folklórnosti; prenasledujem trať električky, nachvíľu sa mi v srdci povaľuje zasratá plienka dieťaťa, počúvaj, počúvaj, kde je to batolenecké kujonstvo? Wo? Wo? Wo? Varujem opatrovateľsky nepretržité pozerania sa príťažlivých batoliat a dojčiat, súvislosti, súvislosti, vonku stojí dodávka s nápisom Veľkoobchod kočíkov a teraz prichádza šofér a štartuje a dodávka odchádza možno do knižky o Malom zajkovi v Afrike.
Z tejto izby dovidieť na obedňajší ruch, priekopnicky som nachystaná vstať a odkopnúť vytieňovaný paplón, paplón čerstvej vôle oblapávajúci mňa, obliečka Dosia Colonom do panenskosti vypratá. Dôverčivo si o bielu stenu opieram vlasy, hrám sa na pantomímu, pantomíma s laickou noblesou, hryziem do tvrdého jablka a vyťukávam do telefónu mená, pozerám sa na tie mená, chcem im zazvoniť a potom nie, som pobláznená voňavou chuťou, povzbudzujúcim vyvoňaním už nehorúceho kakavka, medzi mnou a vonkajším prostredím koluje okrídlený hmyz, rotuje mi v mozgu, možno by som sa nechala obslúžiť tlmeným ťjuťjunom, bulharsky tabak, Maťa novým nožíkom krája svoje svetložlté zemiaky, cukor a žltá farba v nich, odvrávam aktivite v sebe - čakanom ťa pookopávam, vyšklbem ti perie, aktivita, nechaj ma tak, nechaj ty suka, veď ja som prechorená, preto ma nechaj búvať bez REM spánku, nalej mi do hrnčeka fialovú materinu dúšku, nalej mi a už nebudeš sukou, budeš šteňaťom.
14:30
Čítam si svoju orangeovú poštu, odrážam sa v ohlasujúcich sa slovách, neoplotiť ich, nie, neoplotiť, vaše hlasy a vaše vkusné prítomnosti, vaše a ty - ty ten vľúdne pružný, neodvykám si od teba, len mením svoj postoj k tebe. Netreba sa báť, odvrchu je pozitívny.
Niečo ma utešene oplodnilo.
Píšem, píšem pozerajúc sa na kaviareň Balada, pijem vanilínovým cukrom ocukrený cukrový čaj, Katka sa v plesnivej zapavúčenej sprche oprskáva a potom špliecha a potom bublinuje a zavodňuje dlážku, hádžem si do úst mastné arašidy, dezert po prílišposkrúcaných rezancoch s bazalkou a s olivovým olejom a s paprikou a so syrom a s mrkvou a teraz mám splašenú zmes v tráviacom trakte, žalúdočné šťavy sa odtrhli z reťaze, ale je sladko, bonboniérovo luxusne sladko, nie, nie nepríde vomitus. Katka vybehla lákavo skučeravená, zabalila sa do uterákovej modrej, položí na stôl Dove Calming Night Shower, nainšatalované rádio ohlušuje klišé vyjadreniami, tie luny dôležitosti, vravím, že ogabte svoju pseudoslobodu, luny a slnká, uvoľnite uzly na vašich vlasoch, chápete vôbec vašu stiesnenosť?
Dvere sa jemne trasú doliehajúcim rapom, cítim žihľavu, chodbá plná žihľavy, píšem, lebo píšem pre seba, lievikom sa lejú slová, počuť klopkanie opätkov, klopkanie uplynutých slov doktoranta : literaúra je problémová. Literatúra je zložitejšia, než život. Sadám si na okno a horúco pozorujem skrivených bezdomovcov, muž a žena, sledujem, ako si vzájomne naťahujú svoje jeans oblečenie, vymieňajú si čučové bozky, prudké čučové bozky bezdomovcov, ach, aká zamietaná nádhera! Čuvstvo. Čuvstvo. Čuvstvo. Pocit. Pocit. Pocit. Slávim tlejúci uhlík vo svojom ohni, pripíjame si, štrngáme pohármi z krehkého skla, slávim uhlík vo vlastnom tlejúcom kahancovom mozgu, hemisféry plné nelogických emócií, žmolkám v rukách sáčok z olív, rada si prečítam : hispanskie oliwki zielone drylowane, stále vo mne počuť názornú bulharskú recitáciu : As se kazvam Anna. A vije?
štvrtý október -- rok 2006 -- 8:15
Krpatá má osemnásť, osemnásť sviečok na jej torte, ktorá nebude, noačo, noačo, má osemnásť, šliapem po žaluďoch, vyžívam sa v ich pukaní, žalude na chodníku pred Gymnáziom sv. Moniky, zahradkár si vykladá semiačka v papierových sáčkoch, predáva pôdu do izbových kvetov, predáva zelené pletivo, usmieva sa, aj hodinár sa usmieva, zamyslene, trochu chradne, myslím si, príliš uvažuje, je plný svojho času. Bambusové rolety korunujú moje ráno, moje prechádzanie sa, klopkanie po chodníkoch, som premenlivá občianka tohto mesta. Potápam sa. Hlbšie a hlbšie, nemám kyslík vo fľaši na chrbte, nemám rezervu, telefonujem s mamou, toto citeľné veterno, krasokorčuliarske veterno plné vetra a jesene a leta, nemám v podsate nič, len neočakávané udalosti, okamihy, teba a vás a teba.
19:16 -- Spišska Nová Ves takmer
Rozvalená v samostatnom uzatvorenom kupé tlčiem do súcich rozžeravených nepatrných skielok v špinavom skle okna, nevšedné odrazy bytia v nich, žalostný stav požívateľného v žalúdku ma núti otvoriť venčeky CBA - vydávam zvuky popudeného glória pre mňam, popudené glória pre chuť pri prehĺtaní. Míňame železničiarov s aktovkami, nežnými pazúrmi ma drží, drží ako kliešť panoráma rozsvietených lámp, tých naozajstných svetiel, panoráma vnútra človeka a bytoviek, svetlo v ich obývačkách, svetlo v kuchyni, na Markíze končia správy.
!Mdloby potešenia!
Neprestajne nechávam striekať neotrepané detaily ľudskosti, detaily ľudského žitia na mňa, našla som svoje miesto, v neustálom hľadaní je moja vlasť.
