Psa sme nezobrali na prechádzku, nevzali sme ho na ten kopec s výhľadom na veľkú vodnú plochu, v ktorej sa odrážajú vrchy, tam, kde sme sedeli s mamou a v hnedej tráve hľadali podbeľ, tam, kde sme sa dotýkali ihličia, kde sme mali chuť ležať a objímať stromy, ich kmene, byť špinavé od živice, byť poštípané od múch. Videla som dve jašterice a jednu hnedú ropuchu, pichala som do nej prútom a ona nič, len sedela a pozerala na mňa pravým okom, bála som sa útoku. Keď sme zišli z kopca, skákali sme do výšky, robili sme také fotky, neskôr sa na ne budeme pozerať, hovoriť, kedy to bolo a čo sa vtedy dialo vo svete, v nás, na tom kopci, na ceste pod ním.
Takýto priestor mení pohľad, ticho v sebe vždy nesie pravdu.
Bola streda pred Zeleným štvrtkom, keď som písala písomku a nemohla som sa na nič sústrediť, keď mi bolo teplo, dusno a do očí mi svietilo slnko, keď som chcela dostať dôležitú správu a nedostala som ju. Bolo príliš teplo, fúkalo, sedeli sme na brehu rieky, jedli sme párok v rožku, na trávu kvapkal kečup, hustá tmavočervená krv. Oblizla som si ústa, napravila si vlasy a s námahou som šla do školy, začiatok o 16.45, koniec 19.30. Tak sme tam sedeli dve, nebo menilo farbu, pri rieke korčuliari s chráničmi všade, kde sa dá, staré ženy so starými bielymi psami, dieťa s loptou ako balón, stačil by konár a lopta by sa prederavila, vyfučala by, zostala by po nej len umelá hmota.
Myslela som na Ježiša Krista, aké je to pokrytectvo, hovoriť o ňom a o hĺbke Veľkej noci, počúvať dievčatá kupujúce čokoládových zajacov, počúvať v kaderníctve o umytých oknách a koláčoch, aké je to pokrytecké nehovoriť s ním, nič mu nepovedať, hoci by bol určite rád, rád by si to vypočul presne odo mňa a presne vtedy, v tú stredu pred všetkým tým utrpením, pred tou hustou krvou pripomínajúcou kečup, bolo by to tak, že on nesie svoj kríž a ja sa naňho pozerám jediac párok v rožku, kvapká mi kečup, kvapká mi na topánky ako jeho krv na zem, ja neviem kde presne, muselo tam byť plno krvi, krv všade.
Hovorím, že v neho verím, že mu verím, ale potom ma zaskočí moja zaužívaná pravda, ktorá sa už mohla stať klišé, prekvapí ma svojou čistou jasnosťou, krehkosťou ako kostra Ježiša, keď tam šiel sám a nikto s ním. Pozerám sa na to zvrchu, váham, niečo ma drží, nechcem byť stredom toho príbehu, postaviť sa mu tvárou v tvár a povedať Ježiš som tu, tak čo s tým urobíme?
Zotmelo sa, zaspala som v nohaviciach, spala som pri otvorenom okne asi hodinu, potom som sa najedla, pretrela si oči a len tak som ležala v polospánku, v hmle, v mlieku, v ktorom sa mi dobre pláva. Ježiš a jeho tvár, to ma opäť prekvapilo na Veľký piatok, keď som stála pred kostolom, keď sa to všetko skončilo a ľudia si podávali ruky, bratríčkovanie, usmievali sa na seba, že sú to roky, že sa dlho nevideli.
A potom si sadli do áut a zabuchli za sebou dvere, oni a ich sviatočné, veľkonočné príbehy. Tak sme urobili aj my, zabuchli sme na aute dvere, slnko sa bilo s oblakmi, búrky s dažďom, teplé vetry. Ela celú cestu mrnčala v autosedačke, malá Ela a jej snedá, jarne opálená tvár.
