Motor cudzieho auta, hojdá sa v ňom ruženec, M. kráča po snehu, po tom, ktorý vŕzga , škrýpe a sype sa, aby si myslel, že toto je alpinizmus, prechod hrebeňom v zime, kráčame ulicou, ktorá stúpa, ulica s borovicami a šmykľavou cestou, ideme po vrecko zemiakových lupienkov, sú tu hranice, vidíme na seba, medzi nami meter, som na dotyk, je na dotyk, nech po mne skočí, nech hodí po mne udicu a uloví ma.
Na lampe zlatá hviezda, dlhovlasé dievčatá v károvaných bundách, kožušinové kapucne a vlasy, tie ich vlasy, vône žuvačiek a mrazu, no poď, tak poď, hovorím, vŕzga sneh, polárna žiara, povie, hovoríme o nej, o tom, keby sme nad hradom smerom do Poľska videli zelené svetlo, zelené pásy, niečo vyliate.
Ako mlieko na podlahe, biele mlieko, ja v bielom svetri, miesiť cesto na koláče, ako tá, ktorá to má rada, možno raz, vajcia, polohrubá múka, droždie, cukor, soľ, pripraviť okrúhlu formu na pečenie, zapískať si, Beth Orton , jej presvetlené skladby. Rozprávam mu o ceste , cesta po rieke Mackenzie, ľadová cesta z mesta Inuvik v Kanade do osady Tuktoyaktuk, cesta na sever, po rieke, ktorá pracuje, formuje, ľad niekedy praskne a auto sa potopí, zmizne v arktickej tme a potom ten muž, ktorý tam žije, sám vo svojom dome v károvanej košeli a vo svetri so sobom, ponúkne tým mužom čaj a hovorí s nimi, ukazuje im ako chytať ryby, šikmooký muž v kožušine, tajomstvo života, odlišnosť.
Ráno jeme biele pečivo, tvarohové krémy a pitie kakaa s bublinkami z červených hrnčekov, srieň na konároch, fotíme sa pri rieke s výhľadom na les, zasnežená pseudopláž, puká ľad pod nohami, štrk pokrytý snehom, fotiť sa na film, fotoaparát, čo má roky, čo vonia.
Z okna vlaku vidím Tatry, plné farieb, keď slnko už zapadá, tri srnky pri trati, sprievodca si do úst hádže oriešky Clever, dieťa Mateo hanblivo spieva, tichý hlas, keď sa končí deň, niečo z nášho života, z nás.
