Martin. Kristus tak blízko okolo šiestej. Tak čo si myslel, keď bol vo mne, páčilo sa mu tam dnu? Hovorím o duši, dobre?, o mne.
Martin, zatvorené múzeum, divadelná hra, kaviareň, tak čo milovaný, pamätáš si, čo sme si povedali? Vieš, čo sme pili? Páčili sa mi tam tvoje ruky, hlava plná mojej anatómie, tvoje teplé ucho, keď mi je zima na ruky, hreje ma a potom tam stoličky pri oknách, sviečky, časopis s Anniným článkom, viedenská káva s perníkovým korením, oranžové svetlo v tme, keď sa začalo s vianočnou výzdobou, líška na poli za tým balkónom, to, keď snežilo a Nór študujúci medicínu sa prechádzal so psom v parku. Vtedy prianie vidieť nejaký film Wima Wendersa, byť v posteli, keď sa stmieva
alebo skočiť do bazéna v čiernych plavkách s malou bielou pumou, počuť píšťalku plavčíka, skoky chlapcov, ktorí sa držia za nos.
Nedávno som v secondhande stretla takého muža, čo má rád Himaláje, kupoval tam košele, mama vravela, že bol na plavárni, že tam len tak sedel, pozeral sa na ľudí a čítal si.
Zotmie sa. Zotmelo sa, sedím za stolom, nepijem nič, myslím na alkohol z hrušiek v našej chladničke, brat píše ikony a pozná symboly, hĺbku, no a ja, opäť nečítam to, čo by som mala, len tu sedím, píšem a počúvam postupne
Stinu Nordenstam, Ane Brun, Koop,
chce sa mi tancovať s cigaretou medzi prstami, tancovať v spodnom prádle bez čipiek, z bavlny, pripravená skočiť do snehu a vedieť, že neskočím, nikdy neskočím, tá cigareta by mi mohla chutiť, lenže odvtedy, čo som videla niekoľkohodinovú mŕtvu ženu, rakovina pľúc, nemám chuť, tak sa len stojím na balkóne, fúka, sneh prúdi, špirály DNA, pod balkónom skáču budúci lekári a stavajú snehuliaka, radosť z čistoty, z bielej farby, zo snehuliaka, zo staroružového vzduchu, je to vzduch nie obloha, taký vzduch sa mieša s tmou, niekto sa sprchuje, šľapky na nohách a množstvo peny, tmavohnedý uterák, do ktorého si ten niekto zaborí tvár a povie si, že bolo dosť, dosť vody, dosť vlahy.
Zajtra budem sedieť pri veľkých oknách SNK a listovať v pekne ilustrovaných knihách, zamestnanci vytiahnu žalúzie, pohľad na Martinské hole, možno, možno, vôňa kníh, šuchot strán, lampy na stoloch, ľuďom vŕzga cerebrum, vŕzga encephalon, kôpka pošty, virtuálne schránky, pošta z Poľska
„czesc, dlaczego sie nie odzywasz?“
„dlatego, ze jestem leniwa“,
po tom chuť prečítať si opäť Olgu Tokarczuk, to jej najnovšie, chuť sadnúť si do vlaku, Krakov – Gdaňsk, ísť nocou, ísť na sever, cestovať a jesť jablká, tie naše, z našich stromov, z našej záhrady.
Skončí to tým, že zo stola utriem vodu, vyzujem si čižmy a idem spať.
