D. urobila neporiadok, vysypala na zem svoje oblečenie,červené korále, pyžamo ako námorník, tie veci sú tu stále, treba zdvihnúť nohua preskočiť ich, zahrať sa na zajaca alebo tie veci obísť, sadnúť si v inej izbe na gauč, pustiť siskladbu Society , prečítať si, že
„všetky mojeznáme
sa vydávajúalebo sú tehotné
priberajú
plánujú svadbuna jeseň
zákusky sanepokazia pre horúčavu
medový týždeňpri mori za akciovú cenu
maľujú byty
kladúplávajúcu podlahu
kupujú tepléposteľné prikrývky" *
a napísať si niekde na papier vytrhnutýz bloku, kde sa píšu dôležité veci o literatúre, že ja a mojeznáme oberáme jablká, ukladáme ich opatrne do bedničiek, aby sa neobili,sledujeme oblak plynov na modrej oblohe a hrebeň hôr, ktorý je očistený odakýchkoľvek nánosov, sledujeme kravy a dni výrazných farieb;
napísať, že tie knihy je ťažké čítať, že fľaškas nálepkou Power Water je prázdna a že na mňa niekto volá, že maniekto potrebuje.
Z tej básne, ktorá sa dnes ráno prekladala som sizapamätala
bolo to akokeď niekto zabudne vypnúť žehličku
alebo tak.
Kvôli tomu prekladaniu som vstala skoro ráno, zjedla somtofu, chlieb a uvarila som si čaj, posedela si pod oknom a cestou doškoly som sa pozrela na vežu kostola, na oblohu, na autobus, ktorý priviezolponáhľajúcich sa ľudí, cyklaménový rúž, parfum, zelené semišové čižmy kohosi. Rozprávalisme sa v tej miestnosti 234 s vytiahnutými žalúziami, výhľad na rieku,na ľudí a ich psov, na bežcov a ich atletické úbory, ich lýtka, doktorých sa mi vždy chce kopnúť, aby som okúsila ich tvrdosť, rozprávali smeo Márquezovi, že to najdôležitejšie je atmosféra, že si z jeho kníhpamätáme kohútov a ročné obdobia, pastelové farby a akúsi hmlu, ktoránám vlastne bráni vidieť to nepodstatné.
Keď zasvieti slnko, na chvíľu sa mi zdá, že Márquez je vtejto jeseni, že vidím z okna vlaku dom a sliepky, kohútaa zrno, čo padá a sype sa a potom, potom vidím izbus balkónom a s veľkou bielou posteľou, leží v nej nahá ženaa nejaký muž jej prstom píše na chrbát slovo v akomsi neznámomexotickom jazyku. Slnko dopadá na podlahu, na okne je zavesená klietka, vklietke škrieka malý farebný papagáj.
Takto sa pozerám z okna vlaku, slnko mi svieti doočí, je to dobré neskoré slnko oslavujúce tmavočervenú jarabinu, dve ženyv mojom veku sediace oproti mne čítajú Evu s prílohou Adam, jedna jebanán, druhá čokoládové keksy, ich kabelky sú lesklé, pripomínajú kože mŕtvychzvierat, nad ktorými plače polka Hollywoodu.
Chcem povedať, že mňa ten mŕtvy krokodíl nebolí, naozajma nebolí, že už nie je medzi nami.
*M.Veselková
+ tak akurát októbrové:
