Za oknom hrajú chlapci a jedno dievča vo vetrovke Roxy basketbal, lopta na betóne, lopta medzi kríkmi, ešte stále studené slnko a teplý vietor, nesie nové správy, v ktorých môže byť veľa, množstvo priesvitných guličiek, ktoré sa rozkotúľajú po dlážke, ich blikanie, ich znamenia, to nesie vietor. Nesie aj prenikavé ticho, hoci je tu toho príliš veľa, príliš veľa pohybu, lesklé a skoro svetlé pery žien, šále z rôznych látok, šále s rôznou potlačou, dym z cigariet, ktorý stúpa až k strechám, k balkónom so sušiacou sa bielizňou, za dverami jedného z tých balkónov si stojace dievča v saténových nohavičkách fénuje vlasy, dym stúpa k bielym oblakom na modrej oblohe, dym stúpa až k nim a medzitým sa rozplynie, stratí sa. O 15:35 pijem už vodu, z plastovej fľaše, moje ústa sú potom vlhké a chceli by niečo, niečo, zatvorím fľašu a zapnem si obľúbený úsek z filmu Skafander a motýľ. Udalosť na pláži, niekoľko udalostí počas leta, potom tu je jeseň a rozbúrené more, maják a pekné francúzske zuby. Sústredím sa na východiská, ktoré film ponúka, na to, čo sme prinútení robiť pri takýchto zmenách, že to prinútenie je celkom prirodzené. Sústredím sa aj na francúzske bagety, jedia ich deti Jeana - Do a vejú im tmavohnedé vlasy. Jeho syn mu utiera sliny tečúce z kútika, plače na tej pláži, deti sa hrajú s loptou, toľko vĺn, toľko búrenia všade.
V noci som sama, sedím sama na posteli obklopená šťavou pomarančov, šupkami na bielom tanieri. Pri oplotenom ihrisku stojí žena a muž, celkom mladí. Vraví mu, že chce ísť domov, že chce a on ju udrie, ona uteká a on tam zostane stáť v mohutných teniskách, stojí uprostred betónového ihriska a kričí kurva, tak ťa milujem!
Keď je opäť slnko, stojíme na lúkach pod horami, prechádzame cez les a hľadáme to, čo inšpiruje, slnko je ostré, neznášanlivé. Stojíme nad malým jazierkom, niekoľko metrov nad ním, kačky plávajúce tam a späť, kačky skrývajúce sa v tŕstí, niekoľko matiek s kočíkmi, zablatené kolesá, nepríjemne vyzerajúce deti. Aj Nine Sidorenko sa narodil syn, už dávnejšie, syn Michail, teraz má už zuby a okolo krku zlatú retiazku. Chcela som vedieť, či z okna tej nemocnice, kde sa narodil, nevidela Nina nejaké zlaté kupoly chrámov, niečo aspoň navonok ortodoxné. Myslím na to, zbierame šišky, trhám trávu, sneh pod čižmami, sneh a blato, to blato, ktoré nechám na čižmách a neumyjem ho, nechám ho schnúť, opadať.
Jeme jogurt a keksíky, hovoríme o umení, vlastné pohľady súvisiace aj s týmto dňom, s uplynulými týždňami, keď sme vnikli hlbšie, napríklad M. pitval mŕtvolu, pozerala som si obrázky chudej naoko suchej nohy v jeho telefóne.
V kostole bolo veľa vosku, na mojich rukách, sviečka z vosku, nijaký parafín. Tma a zelená farba šálu z vlny, cesta autom, na parkovisku niekoľko áut s poľskými a ukrajinskými značkami, vtip dievčaťa, ktoré miništrovalo, približujúca sa snehová búrka, ktorú sme cítili čoraz viac. Sú také dni, že svieti slnko, potom zmiznú hory, zmiznú v sivej oblačnosti a začne snežiť, vlhký sneh, ktorý sa následne topí na hnedej pôde, na ihličí, ktoré na niektorých miestach pokrýva tú pôdu.
Večer jeme zemiaky, olej v panvici, film Woodyho Allena. Je tu ticho, v inej izbe vŕzga gauč, otáčanie strán v knihe. Keď sa zobudím, zapnem si telefón a prečítam si báseň o skalách a česaní sa na útese pri studenom spenenom mori.
