Kráčame opusteným mestom, -10°C a nijaký sneh, nie je to fér, naše pyšné severské ego trpí, na juhu majú sneh, aj v Holandsku majú sneh, strechy fariem su prikryté snehom, krajina je rovná a biela, v bielej je možné rozoznať stopy zajacov, napríklad ja by som sa na tom celkom zabavila, chodila by som po holandských poliach a nasledovala ich kroky, stopy zajacov v snehu. To by bolo šťastie, jedno zo životných prírodných šťastí, nasledovanie zajacov v snehu ako súrodenec nasledovania hmly nad jazerom v septembri, prebudili sme sa, rozopli stan a zostali sedieť v spacákoch ohúrení krásou, sedeli sme a pozerali sa na kačky, sedeli sme a nevedeli čo povedať, tak sme sa postavili a rozbehli sa k jazeru, kráčali sme po vode ako Kristus, skákali sme, hrali sa s hladinou bez vĺn a búrenia, ticho a láska, ryby medzi prstami, piesok medzi prstami, mlieko a voda, šťastie.
Klopkajú mi čižmy, na stromoch blikajú vianočné žiarovky, na námestí zastali hodiny. Osamelosť, ktorá môže zabiť spoločenské duše, chýbajú tu široké bulváre, kaviarne a kníhkupectvá, chýba nám tu vysnívané kino a čosi, čosi, prechádzame okolo parku, nejaké dieťa stratilo vlnenú rukavicu, kráčame s rukami vo vreckách a hovoríme o snoch v hoteli na presne tejto ulici, ktovie ako by sa spalo v širokej posteli s obrazom E.M. Šimerovej nad hlavou, ktovie či by sa nám snívalo v 19. alebo v 21. storočí, či by sa nám snívalo o Ceauşescovom paláci v Bukurešti, o vilách, ktoré kvôli nemu zbúrali a o psoch, ktoré vtedy vyli, o Eleniných šperkoch a chúťkach, no ktovie, nemôžeme to vedieť. Ulica je tichá, autá z Bratislavy a z Kyjeva, autá z Varšavy a z Mníchova, na bráne pri vstupe do hotela je zavesená tabuľka Full. Svet je tak blízko, Európa je tak blízko, máme tu celý svet, stačí zazvoniť a objednať si drink, hneď tu, za bránou tohto hotela.
Keby nebolo -10°C, sadneme si pod gaštan a povieme si, čo máme radi na júli, že aj tie muchy, lebo ich bzukot, keď sedím so zmrzlinou v miske pri otvorenom okne, musí byť, aj tie letné plány, Balkán, Nové Anglicko, aj to musí byť, aj tie životné rozhodnutia, pred ktorými sa neoplatí utekať, aj to pomalé, mlčanlivosťou prerušované rozprávanie, veď jasné slová si vyžadujú obrúsené myšlienky, musí ísť o podstatu vecí, nie o opisovanie vecí. To je náročné, často len tak švitorím a nič za tým nie je, len sa hrám a potom sa sťažujem, že hry ma nenapĺňajú.
Nesadneme si, bolo by nám chladno, ani bozky a veselosť by nepomohli, topánky klopkajú na ľade, nijaký sneh, len zamrznuté chodníky a cesty. Zatiaľ sa na slovách len kĺžeme, švitoríme, smerujeme k životným rozhodnutiam teraz v januári, keď sú povrchy šmykľavé, dni krátke a v noci za oknom vidíme len kúsky mesiaca, len to a nič viac.
