Keď prší a prechádzame sa, pohľadom sa dôslednejšie pohybujem v cudzích záhradách, napríklad záhrada s pieskoviskom začiatkom mája, príbuzných som sa pýtala, kto tam býva, kto tu býva, možno po záhrade v noci zmätene pobehujú zatúlané veveričky, možno sa domáci niekedy zľaknú ježa, ktorý v tme vyzerá ako vtáčie hniezdo, ako kôpka nešťastia. Keď prší a prechádzame sa, pozorujem vtáky, počúvam ich a neviem im prísť na mená, som zlý, vôbec nie precízny milovník prírody, lesy na mňa vždy ukazujú prstom, snaž sa koľko chceš, aj tak vieme, že si z mesta, si rozmaznaná malomeštiačka, ktorá sa namiesto zbierania dreva tisne večer k radiátoru pod oknom a takto myslí na hory, si alpinistkou v suchých ponožkách, si príležitostná obdivovateľka skál s knižkou o Lake Superior v ruke.
Počas daždivých nocí sa mi často sníva o rozľahlých krajinách, sedíme v aute, cesty sú prázdne a zdá sa, že nikde nekončia, počúvame folk a country, smerujeme do mestečka pri jazere, v mestečku je kemp, chaty roztratené po pobreží jazera, obchod s nepretržite zapnutým ventilátorom, s nanukmi a s vajcami v chladničke. V snoch sa prebúdzam do polooblačných dní, na jazere pristávajú kačice, na miestnu pláž prichádzajú veselé rodiny s povinnou plaveckou výbavou a my sedíme na skalách, pozorujeme ľudí, ktorí sú ďaleko, sú ako zrná maku, sedíme na skalách a prisaháme si vernosť, neodlúčiteľnosť, začínajú sa pripravované hodiny prírodopisu, berieme do rúk kamene a mušle, ktoré vyplavilo sladkovodné jazero, popisujeme ich, prorokujeme o počasí, na odreté kolená si prikladáme liečivé rastliny a je nám dobre, je nám dlho, okamihy sú nekonečné, svetlo na hladine jazera sa trblieta, vôbec sa nebojíme, že prechladneme, nestraší nás horúčka, ležíme na skalách ako v rakve, prekrížené ruky na prsiach, v rukách kytičky, pozeráme sa do neba, odovzdávame sa Večnosti, je blízko, zdá sa nám, že stačí len natiahnuť ruku, no sú to len domnienky, predstavy ochraňujúce našu obmedzenosť.
V reštaurácii v kempe syčia na panvici ryby, ľudia sedia v chládku, v tieni stromov a nahlas sa smejú, pijú čoraz viac a viac, neúprosne sa dožadujú osvieženia, sladkých nápojov s kockami ľadu, pozorujeme ich, ty si špeh, ja som špeh, som indián s čelenkou, som tu doma, pozri ako viem skákať po skalách a neublížiť svojim členkom, nepoškodím si kolená, dýchaj so mnou tento vzduch, poďme preč od panvice a od syčiaceho oleja, preč, k jazeru, k výhľadom na člny a rýchle kajaky.
Stmieva sa, vyšla som z domu nadýchať sa exteriérov a teraz mám jarnej vody už po kolená, vietor mi škriabe tvár a keď sa vrátim, nebudú ma poznať, ani ty ma nespoznáš a odporučíš mi kúru v teplej krajine medu a mlieka, v krajine plaviek a viniča, možno sa tam vyberiem, ale teraz ešte nie, chcem ešte viac škrabancov, ešte viac čiernobielej, chcem zbierať v lese drevo, nech tie hmlisté hory vo mňa konečne uveria.
