Cítim sa zle – je mi do plaču. Presne tak do plaču, ako v niektoré rána, keď sa chcem osprchovať alebo si umyť vlasy. V polospánku s nohami vyklepkávajúcimi zimu hľadím blbo do zrkadla a odhodlávam sa pohnúť....
Vlastne teraz to nie je celkom tak. Je mi zle a to všetko, no ale najviac mi vadí valašský zákys v žalúdku, ktorý mi vypaľuje pažerák záhou. Ani to by nevadilo. Asi si vadím sama. Nerozumiem tomu, lebo dnes bol skvelý deň. A teraz skvelosť neviem nájsť. Najradšej by som si hrýzla nechty, hojdala sa v podrepe sem a tam a škrabala si vlasy....ale také srandy by mi nezlepšili „do plaču“.
Viem, ísť do second handu s novým tovarom, kúpiť si 2 perá a 1 ceruzku, karisblok s motívom zelenej žabky, 30 dkg čiernych olív, 4 pískacie lízatka a presladené žuvačky. Viem, ako hej - bravúrne by mi bolo. Som povrchná? Som neslobodná? No a čo. Je to normálny stav.
Potom by som si ľahla na posteľ – oblečená second handovo a obutá turistickej obuvi, v ústach by som žula sladkú – bolesti zubovú žuvačku a tú smiešnu tetovačku by som si nalepila na čelo. Ležala by som tam – na dosah ruky 4 pískacie lízatká – water melon, 10 cm od pravej ruky všetky obľúbené knihy a bol by otvorený oblok. Videla by som na 2 vysoké jedle a počúvala nenapodobniteľný škrek susedky v neuveriteľnej konfrontácii so spevom jarného vtáctva. Dvere by boli pootvorené, ich žlto – zelená farba by sa vo večernom svetle leskla a ja by som počula hluk – ako príjemný zvuk mojich osudových lások.
Je mi do plaču. Trošku menej. Obchody už nestihnem. Obujem si aspoň turistické topánky a opečiatkujem mame papiere. Bude mi fajn – určite ....(je mi do plaču)
