Rozprávali sme tak, že sme nerozprávali, gestá a mlčanie. Uprené pohľady na nehýbateľné veci sú začiatkami, predohrami, slovami, ktoré sa formulujú, aby bolo vôbec možné vysloviť ich. Mlčali sme a pozerali sa na plnku v koláči, počúvali sme piesne, ktoré by mohli rozbehnúť niečo erotické, oblizovali sme vidličky, vyberali sme z müsli lieskové orechy a potom som mu povedala o žene a o dievčati, o tlakoch spoločnosti a zachovávaní si vlastnej tváre, o slobode a o formulovaní vlastných názorov, o vedomí, že nemôžem mať názor na všetko a potom tá veta, že mi to nevadí. Ale teraz, práve teraz, ktovie, či nevadí.
Nechcela som lásku s kyticou zabalenou v papieri ( hoci ako skonštatoval I. "niektoré situácie si vyžadujú pátos"), nechcela som ju vo vlnených rukaviciach vziať do ruky a pozrieť sa do papiera a zhíknuť a takmer zaplakať, byť uchvátená žltými ružami. Chcela som byť ďalej, sama s tou kyticou a so spomienkou na lásku, ktorá odišla a zároveň je stále tu, chcela som odomknúť dvere domu, hodiť na stôl zväzok kľúčov, rozopnúť si gombíky na kabáte, podísť k oknu, rozbaliť kyticu, hodiť na zem papier a s kvetmi v ruke dlho stáť pri okne, potme, sama, ja a kytica, ja a láska.
Šli sme ulicou, keď na cestu padali lesklé gaštany a práve zatvárali stánok s rýchlym občerstvením, šli sme a držali sa za ruky, ruky ako sponky, nie ako magnety, v žiadnom prípade nie ako magnety. Zdalo sa mi, že v smetnom koši pri stánku je veľa kapustových listov a niekoľko paradajok, zdalo sa mi, že je tam príliš veľa odpadu, muž vo vetrovke Billabong zamykal vysvietenú červenú chladničku s nápisom Cocacola, na sivých stoličkách ležalo lístie.
Takže toto je jeseň, zoznám sa s mojou reálnou predstavou o jeseni.
Ráno posteľ sálala teplom. Bolo 5 hodín, z chladničky som vybrala jogurt, uvarila som čaj. Prestávam byť tá, ktorá vstáva skoro, aby neprišla o rána v októbri, prestávam sa pohybovať ulicami tesne po východe slnka, aby som v rukách držala fotoaparát, aby mi mrzli ruky, aby som trpela len preto, aby som ukradla dušu ránu, aby som si vzala niežo z hmly, niečo z pôdy, niečo zo seba.
Ale vstala som. Počkala som, kým odíde, bolo mi clivo, keď kráčal v bordovej vetrovke zahmlenou ulicou, v posteli som čakala na svetlo, na ráno s kakaom a s bosými nohami pri raňajkách. Neskôr som sa nechala inšpirovať hudbou, textami, obrazmi (Beirut: Nantes, Beirut: A Sunday Smile, Andrzej Stasiuk, Paríž, Paríž, Berlín), ukladala som ich k sebe precízne, nevykrúcala som sa z nijakých pocitov. Sedela som pri počítači a pozerajúc sa na ranoseptembrovú fotografiu som myslela na to, čo povedal Andrzej Stasiuk:
"Wstawanie o szóstej rano. Kiedy zacząłem mieć ten szałas, przychodziłem rano i z jego stóp robiłem zdjęcie, jak w filmie „Dym". Kiedyś było palenie papierosów, teraz kawa i laptop. Sprawdzam, czy przyjaciele nie mają dla mnie historii. Życie jest rytuałem."
Čoskoro sa k nim vrátim.
Ku koláčom na fotografii a k muchám, čoskoro bude november ("len nikam neprenikaj, pockaj si na november") obujeme si čižmy, zapneme na nich zips, do tašiek si vložíme peňaženky s pasovými fotkami blízkych, nastúpime do auta a o niekoľko hodín vystúpime, zabuchneme dvere, oprieme sa o kapotu a necháme vietor, nech si s nami robí, čo chce, nevadí, že nevidíme, nevadí, že je tu bahno a že tu nie sú ľudia, že tu nie je život, sú tu spomienky, kopce s lesmi ("stale sa nemozem zbavit dojmu ze tym spravnym prostredim pre teba nie su univerzity, ba ani kaviarne, ale priroda") a osamelými chalupami, budeme tam stáť a každé zbytočné slovo nás znervózni, každý neuvážený pohyb, krok vedľa.
Áno, presne tak.
