Koncom novembra, ešte pred tým než prišiel sneh, som sa v Budapešti bicyklovala, mala som chuť na srbský vermut a na pomalé pitie vína pri Dunaji, piť červené víno, keď sa stmieva, keď je svetlo žltých električiek prenikavé a nedá nám spať. Budapešť na mňa vydávila moje detstvo, istú esenciu detstva, čosi veľmi podstatné, čo som nenašla v žiadnom z veľkých stredoeurópskych miest. Spomínam si na pohyby rúk a pekný úsmev mojej sestry v reštaurácii s pokrčeným kockovaným obrusom, na hustý cigaretový dym, na kvety vo vázach. Cez okno ozdobené silónovou záclonou sme, jediac mäso, pozorovali pohyb na ulici, život na ulici, napríklad ženu v kožušinovom kabáte ako sa nežne prihovára holubom a hádže im kusy chleba. Keď sa v sobotu večer koncom novembra v Budapešti stmievalo, nepohnuto sme stáli vedľa dvoch trabantov zaparkovaných pod stromami ozdobenými vianočnými žiarovkami, stáli sme pod novembrovými stromami bez lístia, v bezfarebnej krajine, na prázdnej ulici stúpajúcej prudko hore, na budínskej ulici s obytnými domami, s krajčírstvom a fotoateliérom lakajúcim zákazníkov vyblednutými svadobnými fotografiami a vysmiatymi detskými tvárami. Budapešť dôsledne zachováva pocit, ktorý nevyhnutne potrebujem k životu, nostalgiu, minulosť, stopy mojich predkov, odtlačky ich prstov na stenách parlamentu, stratená kvietkovaná vreckovka mojej príbuznej v metre, mamin poletujúci vlas na Námestí hrdinov.
V budínskom byte neďaleko gymnázia svätej Margaréty sa mi snívali sny s výpravou vskutku lahodiacou oku, sny o voloch plávajúcich v žltej rieke Mekong, tie horúce noci v Saigone, špicaté hory a oranžový oblúčik slnka nad čínskym mestom Yangshuo, muchy sadajúce na melóny, sny o zasadrovanom predlaktí popísanom veršami Krisztiny Tóth. Počas nocí Budapešť exotická, Budapešť moja, jemné flirtovanie dievčat v kúpeľoch Gellért, ich krásne telá, ktorými človek nemôže nebyť unesený.
Jesenné dni pominuli a napadol sneh. Prvýkrát som ho videla, keď som hádzala do lepenkovej škatule s nálepkou slovenského znaku na prednej strane svoj hlasovací lístok a zapisovateľka K. s červenými ústami vhodnými na bozky popíjala zrnkovú kávu. Dobré ráno vítala pani na vrátnici gymnázia voličov a šikovne štrikovala zo svetlej vlny detský sveter, dobré ráno zdravili prichádzajúcich členovia volebnej komisie, dobré ráno odpovedal im muž s paličkou v ruke. Vlaky vtedy meškali sto minút a noci boli ružové, z Brazílie prichádzali e-maily, sedím na na pláži v Riu a píšem ti list a ja som bola veľmi rada a vedela som, že do Ria pravdepodobne nikdy nepôjdem, že nebudem sedieť na pláži a obžúvať plastové okuliare, že nebudem z piesku stavať hrady a pyramídy a sedem divov sveta, že tam nebudem v bielo-modrých plavkách snívať o portugalských prístavoch a čítať Rubéma Fonsecu.
Napadol sneh, veľa snehu, nemôžem odolať prázdnym šmykľavým cestám, opusteným pozemkom a tichu, takže sa veľa prechádzam, v korunách stromov vídavam vtáky zaskočené chladom, mrznú mi nohy a stretávam len starých ľudí, s ktorými prehodím pár slov a ideme každý svojou cestou.
Oni k svojim domom a ja po ceste do tmy, tvárou otočenou k svetlám áut.
