Namiesto toho sa tu stavajú chaty, aj tak to však na mňa pôsobí harmonicky, niekoľko šteniat na ceste, do nohy sa mi takmer zahryzne asi Dodo, na šnúre pri chate už takmer v lese visia detské ponožky, pred otvorenými dverami je položená vŕtačka, pred obchodom so všetkým pivová fľaša.
Ideme nad to, vyššie, aby sme sa dokázali povzniesť. Snažím sa zapamätať si zablatenú cestu a nezábudky, jablká, z ktorých kvapká voda. Lesom sa nesie zvuk nášho hryzenia, odhrýzania si, medzi nami sú niekoľkometrové rozostupy, každý má svoj priestor, svoj batoh a tam kúsky svojho života, to, čo považuje za nevyhnutné.
Keď sedíme na slnku blízko machu, na svahu nad rozblatenou cestou, mama hovorí o lietaní. Keď bola malá, často sa jej snívalo, že je v horách, na hrebeňoch v peknom počasí, rozbehne sa a vzlietne, letí ponad zem. Mne sa nič také nesníva, nijaké lietanie, ja vo svojich snoch zle vidím, vždy sa ponáhľam a nemôžem nájsť vhodné oblečenie. T. povie, že to je márnivosť, že v mojich snoch sa prejavuje moja márnivá duša. Určite áno.
Na týchto miestach si spomeniem na nedávno prečítanú poviedku Lenky Reinerovej. O ťaživosti v Terezíne, o dnes prázdnom meste, o ľuďoch, ktorým v tom meste majú liečiť dušu.
l. mi priniesol na stretnutie knihy. Kôpka kníh na stole, niekoľko hodín na terase, raz toaleta, kľúčik s Arielou, ten od mužského WC s Mickey Mouseom. Čakajúc na kľúč od toalety som si opretá o barovú stoličku v novinách prečítala o Ernestovi Hemingwayovi a KGB. Povedali sme si, že o veľa neprichádzame, keď ho nečítame, keď si povieme, že Pohyblivý sviatok nás nudil. Kvôli cudzincom fotiacim sa pred zeleným kríkom, pri fontáne a neďaleho budovy poisťovne, sa mi nachvíľu zdalo, že sedíme na promenáde v kúpeľnom meste, napríklad Piešťany vo svojej zlatej ére, že sme súčasťou čiernobielej fotografie, okolo nás sedia napríklad aj indickí maharadžovia a tmaví islamskí muži, ženy pracujúce v kúpeľoch na poobedňajšej káve. Zdalo sa mi, že sme súčasťou niečoho, čo sa nedá zmeniť, na čo sa nezabúda. Ako na pletené nákupné košíky z potravín, zástery predavačiek v lahôdkach, ventilátory a poletujúce muchy. Bola to veľmi silná a horúca predstava, jedna zo súčasných vnútorných aktivít.
Neskôr som mu napísala, že pôjdem na plávareň, tak ako spieva Lenka Filipová. Tú pieseň som nedávno počula v autobuse, šofér v prepotenej modrej košeli bol rád, že bola v playliste, videla som mu do očí, preto to viem. Na plaváreň som ale nešla, kúpali sme sa v studenej vode medzi drobnými rybkami.
Poliali sme kvety, ešte kým nebolo tak teplo, musela som skoro vstať, otvorili mi okno a odtiahli záclonu, videla som na červené a žlté kvety v kvetináčoch. Chvíľu som sa krútila v rannom slnku ako húsenica, paplóny podo mnou, krútila som sa, pozerajúc sa na fotky za rámom zrkadla, čiernobiele ľudské tváre, malé administratívne portréty. Hľadeli sme si do očí, keď nie naozaj, tak aspoň takto, celkom uprene. Jedna z tých tvárí má teraz v oku jačmeň, vyplachuje si oko vývarmi z byliniek a popri tom robí usilovne umenie. V pote tváre, v pote celého tela ukladá kamienok ku kamienku, kým nebude z kamienkov mozaika.
Po polievaní mama povedala, že káva nie je, tak sme pili čaj, nalievali sme si ho z krčahov do hrnčekov, na stole bol položený višňový džem. Mama sa spýtala, koľkého je, pozrela som sa do kalendára pod obrázok kanadských mrakodrapov, potom si pobalili veci, mama sa okúpala v pene, otec jej umyl chrbát, zmenili si peniaze a odišli na vlak EC. Na stole zostala položená debetná karta Maestro s modrými bublinami, kľúče a okuliare.
Tešila som sa, na ticho, na tento život teraz, život v tichu, ktorý si zapĺňam peknými radosťami, starostlivosťou o psov, pocitmi od výmyslu sveta. Je to tvorivosť, je to dobrodružstvo.
