Možno sa cítiš unavene, duševne ospalo. Lístie je na zemi a možno je hlúpe stále o ňom písať. Možno je hlúpe stále spomínať hmlu pripomínajúcu rozmazanosť tvojho pohľadu od sĺz alebo od očných kvapiek určených na dezinfekciu. A možno sa mi to páči. Cítiš sa sama, pretože nevieš, prečo obchádzaš ten taxík, je úplne zadarmo, nevboríš si zadok do nekomfortného útulného sedadla, ale ideš cez rieku, možno malú, možno studenú a nepríjemnú pre tvoje dievčenské členky; cez rieku, nad ktorou nevidíš most a stavebné povolenie naň nikto nikomu nevydá. Pýtaš sa, že prečo, oni, že preto a do toho hrá saxofón a škriekajú biele čajky. Samozrejme v tvojej fantastickej hlave. Počúvaj, teraz ti vravím, tu ti vravím, a pozeraj sa na mňa. Nemôžeš sa utopiť, to nie, veď tvoje členky budú posilnené. Tou zimou. Tou nepríjemnosťou. Tými rybami, tými jesetermi, pancierničkami elegans, sardinkami a žabami. Je postmoderná doba, v malej rieke nájdeš všetko. Viem, veď ti rozumiem, hej, môžeš sa pritúliť, hej, vravím, že ti rozumiem. Ale nie je ťažkosť krásna? Nie je senzačné, keď dokážeš dobehnúť náročný cieľ?
Nemôžeš rozmýšľať o veľkých zmenách, čo sa týka teba, veď si poskladaná z malých častí. Tu máš členky, na prste bradavicu – daj si ju dusíkom vypáliť, špirálou pekne pokreslené riasy. Maličkosť je veľkosť. Obyčajnosť je nevšednosť. Pokoj je výnimočnosť. Čo myslíš, čo sa skrýva za tými úsmevmi čistočiste úst? Čo vidíš za uniformitou moderného životného štýlu? Zatvor si ústa, nie neotváraj ich, mlč, buď ticho, buď hľadajúco mĺkva, počúvaj plnosť ticha a uvažuj. Ja ti verím.Siahni mi do vrecka. Pozri si ten snímok. Obrázok dneška. Sedíš v žltej kúpeľni, čítaš rozprávku o zime a malá s ritkou v ružovom lavóriku ťa počúva. Špliecha si rumančekovou vodou na štípajúcu cikulku a vlasy jej padajú do očí. Ďalšia si umýva zuby a napráva žltú čelenku s delfínom. Postieľky sú pekne upravené, nohy medvedíkov vyrovnané. Bábiky mlčky sedia a možno sledujú maľovanie omaľovánky tretím dieťaťom. Majú ťa v obľube, lebo cítia tvoj záujem o ich potreby. A ver mi, že ich nezaujíma nízka hmla za oknom. To je tá hmla, to „to“, o ktorom ti hovorím. Hmla vždy bude znižovať viditeľnosť, aj rieky budú v mraze obmývať tvoje mladé členky, ale teba toto všetko môže urobiť silnou a negatívne ťa nezmeniť. Lebo ty vo vnútri nie si hmla. Ani mrazivá rieka.
"Načo cestovať? Súmraky sú všade rovnaké.Vari cesty vytvárajú pocit slobody? Ja takýto pocit, Andrej, zažívam keď sa veziem električkou z Westbahnhofu do Schönbrunnu, a to oveľa intenzívnejšie ako niekto, kto cestuje z Viedne do Paríža. Lebo ak nespoznáš nadšenie z obyčajnej prechádzky Ringom, tak ho nenájdeš ani na konci sveta."
Dragan Velikić
Zoznam autorových rubrík: familiaris, hore, odkazovanie, trips, vlny, BG, 365, súkromné, nezaradené
