Práve tak som v utorok blízko pred nocou kresila svoje diskrétne výkriky do malej mrázovej tmy, čmárala som perom po Projekt 100 novinách svoje náhodné zisky z videného, čmárala som pozerajúc sa na ich tváre, tváre povešané na plotoch hanby, pozerala som sa hanblivo na svoječierne pančuchy v topánkach, na biele obvyklé lavičky, na ktorých slobodná obvykle sedím a slobodne sledujem holubí trus a odraz slnka v gombičkách tamtoho dievčaťa, mlčky nevychladnutá som stála a čítala : Enira Brontiskaya, 24 rokov, organizácia Partnerstvo. Odsúdená 4.8. 2006 na šesť mesiacov za monitorovanie prezidentských volieb. Bielorusko. Severná Kórea. Barma a iné územia, ktorých som sa nestihla dotknúť, mrzlo a ja som tam potichu obsmŕdala, klopkali topánky, dievča vedľa malo na vodítku psa, v ruke držalo dlhú cigaretu a chúlilo sa do čierneho kabáta. Vyzerala krehká, slečna rušivo krehká, zamyslene si čítala práve toto : čínski velitelia a dozorcovia nútili pred popravou odsúdených na smrť spievať a tancovať. Viete si predstaviť nútiť človeka, ktorého majú čoskoro popraviť, aby spieval a tancoval a zabával tým vlastných katov?
Mama zvoní a ja jej idem otvoriť, vidím je tvár cez sklo vo dverách, vánok drgá do šuchotavej tašky a ona šantí, hrá sa, mama ma pobozká a je tu, je moja, kúpila pre nového synovca Maksima Bübchen mastičky, zajtra cestujú, región Novohrad, kúpila sladké veci a mne sa bujaro rozliehajú na jazyku a v hrdle, vášeň višne v čokoláde, prehĺtam a rozprávame sa o dreve, o podlahách a trámoch, jaším sa v miernej ťarchavej chvíli a rozrývam ju, prsty mám vo vlasoch a potom sa opäť vraciam k pozeraniu sa na súvisle plynnúci večer v tme a jeho implicitnosť.
Rozštiepene sme sa vracali po ulici Tarasa Ševčenku do našej pokúšavej izby, veľmi som už chcela cítiť rúru radiátora na krku, zaplňujúce svetielká sviečok a sklo, sklo, za ktorým je semenisko úrodných inšpirácií, chcela som cítiť tú horúcu vodu v rádiátore a hladko sa kĺzať po ustavičných dotykoch, spojeniach Hanny a Josefa, jej neobvyklá kúra pre jeho dušu, on pretekajúci v nej, hovoril: Máš pekný hlas...ako maslo, škorica, alebo tie dánske sušienky v modrom obale, sypali sa pomaly ako sneh, hojdala sa na ropnej plošine s oceánografom, hojdala sa a biela hus trepotala krídlami, napadlo ma, kráčajúc po Ševčenkovej, že mi chýba pichanie inzulínu a heparínu a prebaľovanie a jednoduché preväzy, však pani učiteľky, mohla som byť sestričkou a pomáhať, lenže takto som šťastnejšia, mohla som byť zdravotníkom, ale nemám vašu praktickú duchaprítomnú dušu, zdravotníci. Intímne vnáranie sa.
Všetci spia a ja sa nechávam prehovárať, aby som ešte zostala, čo ma prehovára? A kto? A neviem...kam, len byť tu - sama a blízko teba, pozorovať rozvadená s lineárnosťou, je ticho, je noc, je mráz, je október, 0:33.
