Roztrhám lístky, letáky z letných divadelných hier, vstupenky z kina, nech zmiznú, nech je to všetko preč. Takto budem pripravená na jeseň, pripravená s fotkou fragmentov vo vrecku nohavíc, budem zapísaná do nového ročníka, dostanem novú nálepka na študentskú kartu, vyberiem si nové predmety, dostanem kľúč od izby s výhľadom na rieku a zelený kopec, prídem tam, sadnem si na posteľ a poviem si niečo ako tak, to by sme mali alebo tak to by bolo alebo tak, a je to tu. Možno dostanem izbu s výhľadom na hlavnú cestu, izba bez balkóna, bez chladničky, bez prípojky na internet. Izba pre nás, oranžové závesy, nijaké záclony, na okne visiace origami, kôpky knižiek na parapete, dlhé prechádzanie sa po uliciach, hľadanie svojich vlastných miest, vytváranie histórie, mimoriadnych okamihov. Čudujú sa, že to môžem mať rada, také niečo, také mesto, niekoľko dní zo života v ňom.
V septembri bude pred veľkými cestami, bude po cestách malých, cestou vo vlaku si spomeniem na júnové secesné pocity, predstavím si kvetované tapety na trochu plesnivých stenách, obrázok lode na mori v modrom rámiku, to by mohla byť in medias res spomienka na novembrovú Škandináviu, predstavím si obrazy Toyen a Milady Marešovej, predovšetkým jej Plovárnu, predovšetkým tú.
Možno ešte raz poďakujem J.S. za niečo z toho. Za Plovárnu, keď budem oblečená v plavkách, napríklad aj tu, stojac pod vodou striekajúcou z pokazenej záhradnej sprchy, stojac tu s veselým psíkom pri nohách. Psík nebude plávať tak bojazlivo ako s T. v jazere, tu bude šantiť, tu bude vyskakovať až nad moje kolená. Spomeniem si na jej mesto, na mesto J.S., na stanicu tam, stojíme na moste neďaleko nej, je začiatok júla, nedeľa, horúce slnko, fúka vietor a ja prstom kreslím do prachu nejaký obrázok. Potom pri nás zastane auto s holandskou značkou, krátkovlasá žena s veľkými náušnicami povie, aby sme si nastúpili. Tak ideme. Kolesá áut a bicyklov zničia môj obrázok v prachu pri ceste, nezostane po mne nič, celkom nič. Sedíme lepkaví blízko seba, za oknom auta Vysoké Tatry v búrkových oblakoch, tmavomodrá, tmavosivá a občas prudko biela, lepíme sa jeden o druhého a holandská žena rozpráva o priestore tu, o ich dome na slovenskom vidieku, kde nikto cudzí neprichádza, kde sa nikto nezastavuje, nie je tam ani obchod, ani krčma, nič silne turistické, nič silne spoločenské, len ľudské, veď vieme. Žena tu cíti slobodu, nie, Holandsko nie je slobodou, nikdy nemôže byť.
Sivovlasá žena bola dizajnérka, M. som neskôr povedala, že som si to myslela hneď, vieš, strih vlasov a tvar náušníc.
J.S. sa spýtala ako sa má učiteľ I., odpovedala som, že hádam dobre, hoci som odpoveď nepoznala, ktovie, či som ju tušila, či som adekvátne odpovedala. Bolo to ráno, skoro, v posteli som mála pásy svetla, pohybujúce sa pásy, stena, moja tvár, paplón, dlážka, opäť spánok, zmeny svetla. Boleli ma nohy, nové značky od komárov na nich, nedokázala som napísať nič o lazoch nad lesom, pri lese, vedľa lesa, o koňoch, deviatich psoch, kravách so zvončekmi, ktoré má ráno zobudili po teplej noci v príliš teplom spacom vaku. Kravy pili z koryta vodu, ja som si v tom koryte neskôr čistila zuby, byť čistá úplne pred tým, než sa vydáme na cestu, na lúky hore, kým si sadneme k čučoriedkam a malinám, k už svetlooranžovej jarabine, môj otec, moja mama a ja, odfotím ich, keď sa bozkávajú, keď sedia v tieni pod brezou a ja stojím blízko nich.
Som späť, presne tu, vytlačím tento text, ceruzkou k nemu dopíšem ešte príbehy o kosení dnešného trávnika pred búrkou, pred najkrajšou búrkou tejto sezóny, stála som pri okne a len sa pozerala, na vodu, oblohu, na kvety na okne, na ženu pod bodkovaným dáždnikom, o tom napíšem, ceruzkou, malým písmom. Papier s týmto textom poskladám do bielej tašky a pridám k letu nový fragment, nový kamienok.
obrázok č.2: Milada Marešová - Plovárna
