Sníva sa mi, že som nevesta v smotanových šatách a v zaprášenom mestečku hľadám svojho ženícha, svojho muža. Kráčam po hlavnej ulici v tom meste v topánkach na opätkoch, kráčam vyčerpaná na smrť a vyschnutými ústami hltám vzduch, otváram a zatváram ústa ako ryba pohodená na brehu rieky, ako dlhými minútami na súši vysilená šťuka. Kytica pivónií, ktorú zvieram v rukách nutne potrebuje vodu, bojím sa o jej krehkú krásu, o jej svetloružovú farbu, o farby sveta vôbec. Moja duša je rýchla, ale moje telo nevládze, bojujem s vetrom a so svetom, ktorý mi chce z hlavy strhnúť tylový závoj, s vetrom a so svetom, ktorý mi do očí vháňa predsudky. V mestečku je len pár domov postavených koncom 19. storočia, domy, pred ktorými stoja kostnatí ľudia a objímajú si lakte a ich tváre sú rovnako mŕtve a bez výrazu, ako ich mesto. Spadnem do prachu a vydesená všadeprítomnou prázdnotou sa zúfalo pozerám na kohúty, čo na kraji cesty zobú zrno, len kohúty, nijaké sliepky, len kohúty v horúcom júlovom mestečku, v mestečku ako Drohobycz, ako Macondo.
Niekedy z okna vlaku vidím pri koľajniciach mužov s cigaretami v rukách, zakladajú popri trati ohne a hádžu do nich suché raždie. Vlak ide príliš rýchlo, takže si nestihnem všimnúť ich tváre, ich šediny vo vlasoch, ich postavy. V kupé s okrovými závesmi si vymýšľam ich mená a dátumy narodenia, ich rána a značky cigariet, ktoré fajčia.
Niekedy sa v kupé pozerám na ľudí sediacich oproti mne, zaujíma ma, čo majú oblečené, čo čítajú a čo si nesú v očiach, mám rada prítomnosť chlapcov, ktorí jedia rezne a chlieb a rozprávajú sa o notebookoch Asus a o notebookoch Dell a rozprávajú sa o všetkom, čo im slina na jazyk prinesie. Mám rada mužov, ktorí žmúria do vychádzajúceho alebo do zapadajúceho slnka a páchnu potom, mužov so zrobenými rukami a fľašami piva v igelitových taškách. Mám rada tých ľudí, lebo mi hovoria pravdu o mne, hovoria mi, že si nemôžem myslieť, že keď čítam veľa kníh a nenosím tenisky Adidai, tak je môj vnútorný svet automaticky bohatší, že rozumiem životu lepšie ako oni, že som čosi viac.
Sníva sa mi, že prichádzam do vymretej dediny, že kráčam okolo prázdnych domov, po stenách ktorých lezú jašterice a chrobáky. Prichádzam tam v klobúku, ťahajúc za sebou kufor, prechádzam dedinou a hľadám miesto pre mňa, hľadám môj dom, dom mojich predkov, kde by som si uvarila čierny čaj a dve vajcia na tvrdo, kde by som v škatuli pod posteľou našla albumy so známkami, ktoré zbieral môj prastrýko alebo sesternica z druhého kolena. V dedine šumí vietor, šumí v nej rozbujnená vegetácia, obzerám sa okolo seba a som si istá, že hŕstka miestnych zvierat žijúcich v ruinách domov ma sleduje, že líšky a hlodavce sledujú každý môj pohyb, každý môj krok. Počujem ich, počujem ich hlasy, ktoré ma vyháňajú, ktoré mi vravia, že mi tu nič nepatrí, že tu pre mňa nie je miesto.
V to ráno som prišla do Kysaku okolo pol desiatej a čakajúc na ďalší vlak som sa ponevierala po stanici ako všetci. Chcela som sa zbaviť diplomovej práce v taške, zbaviť sa mojich slov, za ktoré sa treba zodpovedne postaviť, ktorými, ako to pateticky povedala v ten deň žena v okuliaroch s hrubým rámom na študijnom oddelení, sa čosi v mojom živote skončí. Nechcelo sa mi myslieť na jej slová, na nikoho zo školy, tak som zišla po schodoch, vyšla som na ulicu a pomaly som sa prešla po sídliskách toho mesta. Šla som okolo betónových fontán, okolo záhonov s narcismi a tulipánmi, okolo plnej krčmy so silónovými záclonami na oknách. Šla som až do cukrárne Berger, ktorú mám rada, lebo tam chodia dôchodcovia a deti a to sú ľudia, ktorí sa na nič nehrajú. V cukrárni Berger som strávila dve hodiny, počúvala som cudzie rozhovory o mačkách, kaktusoch a Bércových vredoch, pozorovala som ľudí na ulici, predavačky kvetov a veľkonočných dekorácií, dívala som sa na trolejbusy, dáždniky a aprílový dážď. Bolo to silné, bolo to krásne a moja káva na stole celkom vychladla.
Ľudia vravia, že koniec toho všetkého sa blíži. Chcú vedieť podrobnosti o mojich plánoch, správajú sa akoby sme si boli blízki, násilne obchytkávajú moje slová, snažia sa ich prekrútiť, predpovedať mi budúcnosť, pýtajú sa ma na budúcnosť. Čo ja viem, vravím im, budem písať o mŕtvych ľuďoch, ktorých príbehy udupali na cestách kopytá koní a čižmy vojakov, budem písať o pocitoch a farbách, o mestách ako Sabinov a o dedinách ako Matysová. Budem sa pozerať na tento svet a písať o ňom a potom zomriem a môj príbeh zmizne medzi inými. Tak to býva, v živote je to jednoducho tak.
